Váženie komunálneho odpadu je na prvý pohľad výborná myšlienka a zdanlivo jednoduchá záležitosť, hovorí Ľubomír Veselický

Bc. Ľubomír Veselický,  poslanec MZ v Seredi za volebný obvod č. 2: A. Hlinku, Čepeňská, Dolnomajerská, Hornomajerská, Hviezdoslavova, Fraňa Kráľa, Jesenského, Jilemnického, Komenského, Krásna, Kúpeľné námestie, Legionárska, M.R.Štefánika, Námestie republiky, Nová, Orechová, Pekárska, Poštová, Priečna, Rovná, Slnečná, Slnečná II, SNP, Spádová, Šulekovská, Vinárska, Vysoká, Záhradná, Železničná

 

Štvrté volebné obdobie: 2006 – 2010, 2010 – 2014, 2014 – 2018, 2018 – súčasnosť

 

Viceprimátor mesta: 2010 – 2014, 2014 – 2018, 2018 - súčasnosť

 

Témy: kultúra, rozvoj mesta, história

 

Separovať odpady by sme určite mali, lebo separovanie nám šetrí náklady na zvoz a uloženie komunálneho odpadu.  Prínos separovania je ale médiami i oficiálnou propagandou cielene nadhodnocovaný a na ochrane životného prostredia rozhodujúci podiel nemá. Uvediem príklad. Misky na prepravu jedál sú z penového polystyrénu. Donáška jedál je už asi rok  veľmi frekventovaná. Polystyrénové misky by mali končiť ako plast na zbernom dvore. Pre znečistenie zostatkami  potravín ale nie je recyklovateľný a končí v komunálnom odpade. Našťastie nie je biologicky závadný. Výsledkom jeho používania je, že končí v komunálnom odpade. Túto koncovku niekto alebo zámerne prehliadol, alebo považoval za bezvýznamnú. Východiskom by bola výroba týchto nádob z PLA – polylaktidov alebo škrobu – polyhydroxyalkanoátov. Preto tvrdím, že rozhodnutia vedúce k snahe o zamedzenie znečisťovania životného prostredia musia byť prijímané pri plánovaní výroby obalov a nielen prenášané na  konečného spotrebiteľa výzvami  na separovanie. Samostatnou kapitolou priameho ohrozenia života je zhoršujúci sa stav ovzdušia v dôsledku masívneho výrubu lesov na celej planéte vrátane Slovenska. Výrub  dažďových pralesov ich plochu 18 750 000 km2 od roku 1950  zmenšil na 7 500 000 km. Nie sme výnimkou. Všetky naše vlády za ostatných 30 rokov umožnili neregulovaný výrub slovenských lesov, aký od revolúcie 1989 nemá obdoby. Stručne povedané. Masívnou výrobou rôzneho spotrebného tovaru si na jednej strane život uľahčujeme a súčasne aj likvidujeme.

 

Pri tejto otázke som sa musel pousmiať. Dávate ich poslancom. Nepochybujem o pravdivosti ich odpovedí, no hlúpy by bol každý, kto by sa priznal, že odpad neseparuje. Ale aby som odpovedal na Vašu otázku. Naša domácnosť sa do separovania zapája tak ako mnohé iné. Priestorové podmienky v rodinných domoch separovanie odpadu umožňujú. Zbierame sklo, tetrapaky, kelímky, PET fľaše, obaly z čistiacich prostriedkov, destilovanej vody, hliníkové plechovky z nápojov, železný odpad a bioodpad zo záhrady. Ak máme veľa konárov zo stromov, staré šatstvo, elektroniku alebo polystyrén, odvážame ich na zberný dvor.

 

Nie.

 

Do úvahy by mohol prísť iba čas, ktorý je potrebný na manipuláciu s umiestňovaním separovaných odpadov do samostatných nádob, krabíc alebo vriec.

 

Okrem hnedej nádoby na odpad zo záhrady a čiernej na komunálny odpad špeciálne nádoby na odpad v domácnosti nemáme. Separáty vkladáme do vriec.

 

Možnosť máme, ale nekompostujeme. Lebo kompostovanie nie je iba nahádzanie trávy, konárikov, poškodeného ovocia, zeleniny alebo iných rastlinných časti na hromadu a potom tak ako to na kope zotlie, či skôr zhnije, zakopeme pri rýľovaní do pôdy.  Kompost vyžaduje pravidelnú kontrolu vlhkosti, úpravu burín pred vložením do kompostéra  (inak si ich vysejeme spolu s kompostom), kontrolu vyváženosti kompostovaného materiálu, drvenie hrubších častí ako aj pravidelné prekopávanie a prevzdušňovanie. Pripomeniem  iba  niekoľko  zásad kompostovania, ktoré som našiel na Internete.

Kompostovanie je aeróbny proces – za prístupu kyslíka. Preto musíme v maximálnej miere zabezpečiť dostatočné prevzdušnenie kompostovaného materiálu. Základným predpokladom pre dobrý rozklad je vyvážené miešanie materiálov. Do kompostéra by sme ich nemali dávať len tak bezhlavo. Každý druh má totiž iné vlastnosti. Dôležitý je hlavne pomer uhlíka a dusíka (C:N). Platí, že dusíkaté materiály (hnoj, trus, pokosená tráva, kuchynský biologický odpad, pozberové zvyšky zo záhrady...), ktoré sú väčšinou mäkké, šťavnaté a zelené; musíme zmiešavať s uhlíkatými (drevná štiepka, piliny, hobliny, lístie, slama, papier...), ktoré sú zväčša tvrdé, hnedé, suché. Ich objemový pomer by sa mal čo najviac približovať k 1:1. Prekopávkou okrem prevzdušnenia zabezpečíme aj dôkladné premiešanie všetkých kompostovaných materiálov, čím sa zabezpečí rovnomernejší rozklad. Každé prekopanie urýchľuje rozklad. Malo by sa prekopávať minimálne 1-2x počas doby rozkladu. Ideálne je sledovať, čo sa deje v komposte a prekopávať vždy, keď začne kompostovaný materiál zapáchať, keď po počiatočnom vzostupe teplota kompostovaného materiálu výrazne klesne (platí to mimo zimného obdobia), keď vystúpi teplota nad 70 °C (na meranie nám stačí teplomer na zaváranie). Nesmieme zabudnúť, že do uzavretého kompostéra sa bez našej pomoci voda nedostane. Preto správnu vlhkosť musíme kontrolovať a v prípade potreby ju doplniť (poliatím alebo vlhkým materiálom) alebo znížiť pridaním suchých a savých materiálov. Na záver iba môj názor.  Nepredpokladám, že takto kompostujú všetci, ktorí sa ku kompostovaniu prihlásili. Kompost kupujem od profesionálnych výrobcov.

 

Neplytváme. Kto vyhadzuje jedlo, ten si ho nezaslúži. Výnimkou je iba použitý  jedlý olej, ktorý  tiež zbierame a odovzdávame. Ak aj náhodou kôrka chleba ostane, susedove sliepky sa jej rovnako ako škrupinám od vajec potešia. Kto plytvá elektrinou, vodou či plynom, ten si to zaplatí. Či si ale niekto vôbec uvedomuje, že aj zbytočne spotrebovaná elektrina, voda  alebo plyn znamenajú rýchlejšie znehodnocovanie životného prostredia, je už iná vec. Ohňostroje po celej planéte sú najlepším príkladom plytvania zdrojmi, alebo natvrdo povedané sprostosti ľudstva, bez ktorého by sme sa pokojne obišli. 

 

Jednoznačne manželka.

 

Na likvidáciu odpadov by sme sa mali všetci  pozerať komplexne.

V meste sme pre separovanie  urobili veľa krokov a prax nám priebežne ukazuje, kde a čo  je ešte potrebné zlepšiť. Naše životné prostredie je však stále viac a viac trvalo zaťažované neseparovaným odpadom. V súvislosti s nápadom váženia nádob s komunálnym odpadom  mám tiež  dôvod na úsmev. Ak niektorý poslanec tvrdí, že navrhoval váženie komunálneho odpadu, aby občan platil za každý kilogram neseparovaného odpadu, je to na prvý pohľad výborná myšlienka a zdanlivo jednoduchá záležitosť. Prvou podmienkou naplnenia tohto zámeru ale je, že tieto vozidlá musí mať zberová spoločnosť. Len samotné vážiace zariadenie montované na zberové vozidlá stojí podľa Enviroporltálu 20 tis. €. V histórii mojej pôsobnosti ako poslanca si ale nepamätám, že by niektorý poslanec procedurálne navrhol uzatvorenie zmluvy iba so zberovou spoločnosťou, ktorá takéto vozidlá má. Tu ale nepôjde iba o náklady  zberovej spoločnosti. Na konferencii Odpadové hospodárstvo 2020  odznelo toto: “Pre starostu je to pekné riešenie. Keď príde niekto a toto mu ponúka, vyzerá to naozaj pekne. Dôležité je však povedať aj cenu, ktorú zaplatí.” R. Malček (majiteľ spoločnosti Redox ) upozornil, že na zakúpenie vážiacich systémov neexistujú žiadne dotačné programy a samosprávy to musia priamo zaplatiť. (Ide o váhy na zberných dvoroch.)

Pripravovaná novela zákona o odpadoch zatiaľ predpokladá povinnosť váženia zozbieraného odpadu. Citujem z portálu www.odpady-portál.sk: Ministerstvo životného prostredia ako predkladateľ návrhu zákona si uvedomuje, že zberovým firmám sa zvýšia náklady vyplývajúce z tejto povinnosti. Avšak nevie tieto náklady vyčísliť, pretože “nedisponuje údajmi o cenách vážiacich systémov a nedokáže ani kvantifikovať počet dotknutých subjektov”. Tu je potrebné dodať, že režijné náklady (vstupné investície na montáž vážiaceho zariadenia) si zberová spoločnosť premietne do ceny svojich služieb a tú zaplatí  obec, čiže občan. Hovoríme o ceste, na ktorej budeme šetriť, nech to stojí, čo to stojí. Ak ale po nej nepôjdeme, prídeme skôr, či neskôr  o kvalitnú  vodu a vzduch. Máme na výber?

A teraz by som ešte rád počul radu, ako zabezpečiť váženie každej 110 litrovej čiernej nádoby pred rodinným domom bez zvýšenia poplatku za zber, odvoz a likvidáciu. 

To ešte ale stále nemáme vyriešené váženie komunálneho odpadu pri bytových domoch. Počet obyvateľov v nich bývajúcich je väčší ako tých, čo bývajú v domoch rodinných. Tam ako rozlíšime, ktorá rodina koľko kilogramov dala do spoločného kontajnera? A teda otázka na záver. Aká by bola efektivita váženia komunálneho odpadu iba  z rodinných domov a jeho finančný dopad na náklady mesta pri jeho zvoze, likvidácii a uložení? Problémom stále  je, že do procesu váženia komunálneho odpadu vstupujú aj podmienky, ktoré  samospráva nemôže ovplyvniť.

Pre ochranu intravilánu i okolia mesta má veľký význam náš zberný dvor.  Možnosť vyviezť stavebnú suť, nábytok, konáre zo stromov, sklo, elektroniku. To sú veľmi ústretové kroky k tomu, aby  čierne skládky nevznikali.  Lenže oni vznikajú. Jednu z ciest znižovania tvorby divokých skládok vidím v dôslednom a tvrdom  sankcionovaní tých, ktorí ich zakladajú. Výšku pokút  určuje zákon. Podľa môjho názoru nie dosť  vysoké, aby hlupákov od zakladania čiernych skládok odrádzali.

 

No a na záver paradox. Na konci týchto rozhovorov píšete: „Najlepším spôsobom ako znižovať objemy odpadov je pritom tvoriť ich čo najmenej. Odpad, ktorý nevznikol, je najlepší pre prírodu a najlacnejší pre našu peňaženku.“ 

 

Súhlasím. Pýtam sa ale, ako mám odpad netvoriť, keď mlieko môžem kúpiť iba v tetrapakovom balení alebo v plastovej fľaške? Je potom cestou mlieko nekupovať!

 

Na margo obalov mlieka. Sklo, do ktorého bolo mlieko desiatky rokov balené, je použiteľné aj po rozbití opäť na výrobu fľaše. Svoju štruktúru nemení, neznehodnocuje spodné vody ani ovzdušie. No dnešní  výrobcovia mlieka  ho ako obal nepoužívajú.  Preto budem stále tvrdiť, že separovaním odpadov neodstraňujeme príčiny iba následky a výrobou obalov  z nebezpečných látok si doslova vyrábame problémy, a tie riešime prijímaním opatrení, ktoré vyvolávajú nové problémy.

***