Pred 80 rokmi bol na Slovensku vydaný Židovský kódex

Pred 80 rokmi bol na Slovensku vydaný Židovský kódex

Udalosti a ľudia     Ondrej Urban    
 
Riešenie židovskej otázky počas II. svetovej vojny je smutnou súčasťou dejín slovenského štátu. Tragédia, ktorá v tomto období postihla Židov na Slovensku bola taká strašná, že 31. októbra 2001 schválili poslanci Národnej rady SR zákon, ktorý určil nový pamätný deň SR. Stal sa ním 9. september – Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Popri tomto pamätnom dni pripomína holokaust aj Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý podľa rozhodnutia Valného zhromaždenia OSN z 1. novembra 2005 pripadá na 27. januára a od roku 2011 Pamätný deň rómskeho holokaustu 2. augusta. Na Slovensku bol dátum 9. septembra bol zvolený preto, že vláda slovenského štátu tento deň pred 80 rokmi vydala Nariadenie o právnom postavení  Židov, známe ako Židovský kódex. Práva Židov obmedzovali už dovtedy prijaté zákazy, pričom prvé opatrenie sa začalo uplatňovať už v období autonómie na jeseň roku 1938.              
          Už v januári 1939 vznikla vládna komisia pre riešenie židovskej otázky a onedlho po vzniku samostatného Slovenského štátu, 18.4.1939, vyšlo vládne nariadenie o vymedzení pojmu Žida na základe príslušnosti k izraelitskému vierovyznaniu a usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach, 24. apríla 1939 nariadenie, ktoré vylučovalo Židov z verejných služieb, 25. júla 1939 to bolo nariadenie o usmernení počtu Židov v lekárskej praxi, 22.2.1940 bol prijatý zákon o pozemkovej reforme, ktorý zakazoval Židom nadobúdať poľnohospodárske nehnuteľnosti a 25.4.1940 zákon o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch alebo tzv. arizačný zákon. Cieľom bolo vytlačiť Židov zo všetkých oblastí života na území vtedajšieho Slovenska. Protižidovská propaganda ich vykresľovala ako úžerníkov a vykorisťovateľov Slovákov. Postupne stratili možnosť zamestnať sa, prišli o majetky, živnosti, podniky, takže sa nemohli uživiť a propaganda začala hovoriť  o ich neschopnosti pracovať. Pokrytectvo vtedajšej vládnej moci ilustruje článok v novinách Gardista zo 16.10.1941, ktorý hrdo oznamuje, že Ústredný hospodársky úrad vyriešil bytový problém v Bratislave. Riešenie však malo byť dosiahnuté násilným vysťahovaním Židov z ich bytov.
          Židovský kódex stanovil definíciu Žida na rasovom princípe, nosenie židovskej hviezdy aj pre deti od 6. roku života, nariaďoval  Židom pracovnú povinnosť od 16 do 60 rokov. Onedlho začali slovenských Židov sústreďovať do koncentračných stredísk a pracovných táborov v Seredi, Novákoch a Vyhniach. O rok neskôr začali deportácie židovských občanov do vyhladzovacích táborov. Od marca do septembra roku 1942 bolo postupne deportovaných do koncentračných a vyhladzovacích táborov takmer 58 000 tisíc ľudí, z ktorých sa vrátilo len niečo vyše 300. Židovský kódex, vypracovaný podľa nacistického vzoru, patril medzi najtvrdšie protižidovské právne opatrenia v Európe.
          Podľa súpisu Židov z roku 1942 žilo v Seredi 5899 obyvateľov a z toho bolo 785 Židov (v Šintave s 3185 obyvateľmi žilo 10 Židov a v Dolnej Strede s 1784 obyvateľmi 3 židia). (zdroj https://www.upn.gov.sk/projekty/supis-zidov/). Toto číslo teda zrejme zahŕňa aj Židov v pracovnom tábore. Výstavba seredského tábora začala od septembra 1941. Predchádzala jej návšteva ministra národnej obrany generála Čatloša s podplukovníkom Bodickým vo vojenských objektoch v Seredi 23.8.1941. Rozhodli,  že po premiestnení cyklistickej eskadróny na iné miesto sa môže vojenská správa kasární v Seredi vzdať  a poskytne tak ubytovanie až pre 2000 židov. 27.8.1941 navštívil Sereď minister a veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach.  Noviny Slovák z 29.8.1941 víťazoslávne uviedli, že na zhromaždené obyvateľstvo mu ďakovalo za to, že prikázal vysťahovať všetkých Židov zo Serede a nariadil zastaviť výplaty židovským odborným pracovníkom v cukrovare, pretože vraj boli neprimerane veľké. Keďže sa však cukrovar bez ich odbornosti nezaobišiel, mali v ňom pracovať za plat, ktorý Židia dostávali v pracovnom tábore. Na výstavbe tábora v ťažkých podmienkach podieľali židovskí aj nežidovskí robotníci. V polovici novembra sa podľa pracovalo na výstavbe tábora 175 židovských robotníkov a takmer 60 nežidovských remeselníkov. V roku 1942 bolo zo seredského tábora deportovaných dovedna 4 463 osôb. Deportácie Židov obnovili po obsadení Slovenska nemeckí okupanti a v období od konca októbra 1944 do konca marca 1945 odsunuli z tábora v Seredi asi 11500 ľudí do Osvienčimu a iných táborov. Posledný transport opustil mesto 31. marca 1945, len jeden deň pred oslobodením Serede (Vzdelávacia pomôcka „Pracovný tábor Sereď“, Ministerstvo vnútra SR).
          Diskriminačné opatrenia zasahovali postupne skoro do všetkých ľudských a občianskych práv, prejavovali sa v každodennom živote zmenou správania k Židom, často sa prejavoval verbálnou aj fyzickou agresiou a neskrývaným záujmom o ich majetok. Často sa dotkli  aj  väčšinového obyvateľstva. Dovoľujem si uviesť dva príklady zo Serede.
          Roľník Alojz Vranka z Dolnej Stredy odovzdal počas mobilizácie 21. septembra 1938 svoju kobylu delostreleckému oddielu 83 v posádke Sereď. Po demobilizácii mu kobylu 14. novembra 1938 vrátili, ale bola v zlom stave, postupne chradla a napriek liečeniu 29. marca 1939 uhynula. Alojz Vranka predložil potvrdenie od zverolekára Dr. Kaminského, že kobyla uhynula na chrípku, ktorú dostala počas vojenskej služby a žiadal za ňu náhradu. Vojenská správa najskôr náhradu zamietla so zdôvodnením, že pán Vranka nahlásil ochorenie kobyly neskoro, a teda mohla ochorieť až po demobilizácii. Okrem toho bol podľa predložených dokladov u zverolekára od novembra 1938 do marca 1939 iba dvakrát. Pán Vranka v odvolaní uviedol, že v decembri 1938 bol s kobylou niekoľkokrát u Dr. Salzera, ale nedovolával sa na neho, lebo je židovského pôvodu a predpokladal, že jeho svedectvo nebude mať žiadnu váhu.  Slúži ku cti predstaviteľov vtedajšieho Hlavného vojenského veliteľstva, že svedectvo židovského zverolekára vzali do úvahy a Alojzovi Vrankovi náhradu za uhynutú kobylu priznali. (Archív VHA PID:116542, dostupné na Internete na http://ebadatelnavha.vhu.sk).
          Od mája 1939 v Seredi sídlila 2. eskadróna jazdeckého priezvedného oddielu I, ktorej velil nadporučík jazdectva Ján Tamáš. Koncom augusta 1939 prišlo na Ministerstvo národnej obrany udanie, v ktorom bol obvinený, že si riadne neplní svoje povinnosti. Jedným z najvážnejších priestupkov, ktorý pisateľ udania zvlášť zdôraznil, bolo to, že nadporučík Tamáš sa stýka so ženami židovského pôvodu, jednu z nich nechal 12 dní prespávať vo svojom byte a vozil sa s ňou v služobnom kočiari. Veliteľ Hlavného vojenského veliteľstva v Bratislave nariadil udanie prešetriť a nadporučík Tamáš musel svoje kontakty vysvetliť. Obhajoval sa tým, že ako veliteľ posádky sa musel zúčastňovať jednaní s úradmi v Seredi, na ktorých boli prítomní aj židovskí predstavitelia a že slečnu, ktorá u neho prespávala pozná ešte zo svojho pôsobenia v Československej armáde vo Vysokom Mýte v Čechách a nie je Židovka. Nadporučík Tamáš nakoniec vyviazol iba s podmienečným disciplinárnym trestom 14 dní domáceho väzenia. Veliteľ jazdeckého priezvedného oddielu I major jazdectva Ján Veselý zdôvodnil nízky trest tým, že ide o mladého neskúseného dôstojníka, ktorý ešte nebol trestaný. (Archív VHA PID:94221, 100835, dostupné na Internete na http://ebadatelnavha.vhu.sk).
          V zákone, podľa ktorého sa 9. september stal pamätným dňom Slovenskej republiky, sa píše: "Považujeme za potrebné zdôrazniť, že nebudeme tolerovať žiadne prejavy xenofóbie a extrémizmu, či už na území Slovenskej republiky alebo v okolitých krajinách." Obete rasového násilia nás zaväzujú, aby sme to všetci mysleli vážne.
Pred 80 rokmi bol na Slovensku vydaný Židovský kódexPred 80 rokmi bol na Slovensku vydaný Židovský kódexPred 80 rokmi bol na Slovensku vydaný Židovský kódexPred 80 rokmi bol na Slovensku vydaný Židovský kódex