Separovaním odpadov neodstraňujeme príčiny iba následky

Separovaním odpadov neodstraňujeme príčiny iba následky

Životné prostredie a príroda     Ľubomír Veselický    
Zhruba pred 60 rokmi sa v mesačníku Život objavil článok s názvom „Ako ďalej s chémiou“. Obsahom bol kritický poukaz na masívne používanie  chemických prostriedkov  v poľnohospodárstve a ich dopad  na zdravie ľudí. Hovorilo sa teda  o látkach, ktoré síce zabíjali škodcov poľnohospodárskych plodín, ale po konzumácii takto ošetreného ovocia a zeleniny  poškodzovali zdravie konzumentov. Napriek hrozbám, ktoré boli známe, sa intenzifikácia výroby vo vidine prírastku hrubého domáceho produktu stala prvoradým ukazovateľom a  následky na trvalom poškodzovaní  všetkých živých organizmov nikoho nezaujímali. 
 
Minulý i dnešný pôsob ignorovania nebezpečenstva  zamorenie životného prostredia stále zvyšuje.
 
V rovnakom modeli rozvoja výroby potravín ale aj spotrebného tovaru funguje aj prístup všetkých dnešných vlád k odpadom. Politické špičky sveta  vrátane zoskupenia nazývaného Európska únia vymýšľajú  a určujú percentá povinného separovania. Skupiny expertov  napríklad skúmajú, na aký výrobok  možno využiť milióny ton tetrapakovej drvy plnej hliníka. Kovu, ktorý je skoro všade a konzumáciou  potravín i nápojov v ňom balených sa v ľudskom organizme spoľahlivo ukladá.
 
Iba separácia odpadov nepomôže.
 
Je  tragédiou  nás všetkých, že ako jediná   oficiálne odporúčaná cesta zo zamorenia zeme odpadmi  je nám nielen ponúkaná ale až zákonmi nariaďovaná cesta  maximálneho  separovania odpadov. 
 
Alternatívy iných obalov potravín ako keby neexistovali.
 
Presadzovanie ( a nedajbože uzákonenie ) myšlienky rýchleho  návratu k obalom, ktoré nezamorujú, som za desiatky rokov  nezaznamenal. Príklad.  Mliečne výrobky  vrátane samotného mlieka boli kedysi balené do skla a  boli vratné. Cirkulovali, kým sa nerozbili a aj potom bolo sklo, ktoré sa nerozkladá,  spracované na iné sklenené výrobky.  Dnes  mlieko a mliečne výrobky  sú predávané v tetrapakovom balení a v pohárikoch z plastu. Rovnako ako sladené nápoje a minerálne vody., prostriedky na pranie a tisíce ďalších výrobkov. Výnimku tvorí iba Budiška a Fatra  v skle.
 
Kompletné separovanie v bytových domoch  je ilúzia.  
 
Pre správne zaradenie plastov by mal občan  poznať a rozoznávať  minimálne Polyetylén tereftalát (PET) balenie nápojov, Polyetylén veľkej hustoty (HDPE) balenie čistiacich prostriedkov, Polyvinylchlorid (PVC) výroba odevov, elektroniky okenné rámy, Polyetylén malej hustoty (LDPE), Polypropylén (PP)výroba potrubí  a Polystyrén (PS) zatepľovanie budov. Siedmou skupinou plastov sú plasty vyrábané kombináciou predchádzajúcich.
V bytových domoch, kde má obyvateľ  chodbu s plochou asi 3-5m2 by mal mať 7 nádob. Na organický , papierový, plastový, sklenený ,kovový,  elektronický a komunálny odpad.  Naozaj si niekto myslí, že ľudia budú mať na chodbe, či v komore sedem  vedierok?
 
Východisko aj keď iba čiastočné je.
 
Stačí po rokoch rozprávania o boji obchodných reťazcov  s navrhovateľmi zákona na  výkup PET  fliaš  obchodmi  zákonom určiť povinnosť ich výkupu predajcami a výrobcami. Ostatné kroky sú iba snom. Pretože záujmové skupiny výrobcov aj predajcov  si názor zákonodarcov doteraz vždy dokázali  zaplatiť. Čo takto zákaz predaja nápojov v iných obaloch ako sklenených,  určenie ceny vykúpeného odpadového skla a dotovanie tohto výkupu? Alebo pre výrobcov čistiacich prostriedkov a kuchynskej či domácej chémie, uzákoniť zásadu „ Do akých obalov balíš, tie vykupuj a likviduj!“.  Okamžitý zákaz výroby a predaja LDEP (igelitových) tašiek, uzákonenie povinnosti pre predajcov elektroniky, aby boli povinní odoberať  nielen   pokazené  spotrebiče odovzdané pri kúpe nového. Ak majú pneuservisy povinnosť odoberať  ojazdené pneumatiky, prečo by spotrebiteľ nemohol pokazenú bielu techniku odovzdať do najbližšej predajne? Na Slovensku už vieme vyrobiť aj bioplasty, ktoré sa rozložia za niekoľko mesiacov. Na ich  praktické využitie  a náhradu teraz používaných  téglikov jogurtu si ešte počkáme. Lenže umelohmotné fľaše, tégliky, nákupné tašky a rôzne obaly na potraviny sa stále vyrábajú z plastu a rozkladajú sa približne 500 rokov.
Kde je logika nariadení smerujúcich k separovaniu odpadu spotrebiteľmi?
 
Na výrobe obalov zarába výrobca, na predaji tovaru v obale zarába predajca ale  povinnosť separovať má spotrebiteľ, ktorý platí výrobcovi  a predajcovi  cenu obalu i tovaru  a  štátu ešte aj DPH.
 
Namiesto zreálnenia potreby výroby potravín a spotrebného tovaru zúfalo hľadáme spôsob ako separovaním znížiť množstvo komunálneho odpadu.
 
Zalistujte si na internete a podľa oficiálne zverejnených údajov  sa dozviete že:
 
  1. Podľa OSN sa každý rok na celom svete vyhodí 1,3 miliardy ton potravín, čo celkovo predstavuje až tretinu vyrobených potravín.
  2. V EÚ sa odhady pohybujú okolo 89 miliónov ton vyhodených potravín ročne, čo je 179 kg na jedného obyvateľa.
  3. Len na Slovensku hodíme do koša zhruba 900-tisíc ton potravín ročne. Inými slovami, každý z nás zahodí denne takmer pol kila potravín!
  4. Až 30 % vyrobeného oblečenia sa nemusí predať nikdy (Ecotextile, 2016). Oblečenie, aj s obalmi, sa následne likviduje, predáva do          secondhandov či outletov a niekedy sa daruje charitám. Najväčším problémom módneho priemyslu je teda nadprodukcia a nadspotreba.
  5. Nedávno svetovými  i slovenskými médiami preletel článok, ktorý  informuje o tom, že automobilky už od začiatku krízy vyrábajú autá tak ako pred krízou a tie sa len kopia a kopia a nemá ich kto kupovať.
 
A teraz nech ma niekto presviedča  o efektivite individuálneho separovania  odpadov spotrebiteľmi.
Separovaním odpadov neodstraňujeme príčiny iba následky