Čo s haldou? Riešením sa javila jej peletizácia, spomína Jozef Valábek z Niklovky

Čo s haldou? Riešením sa javila jej peletizácia, spomína Jozef Valábek z Niklovky

Životné prostredie a príroda     Zuzana Slahučková    
Na dvadsať rokov zasvätil svoj život Niklovej hute v Seredi. Vyškolil sa za prevádzkového elektromontéra, bol majstrom odborného výcviku v podnikovom učilišti, vedúcim elektrovysokonapäťovej údržby a desať rokov pôsobil vo funkcií predsedu odborov. Po ukončení prevádzky Niklovky v roku 1991 sa stal riaditeľom Domu kultúry Sereď. Dnes, už dôchodca, aktívne pôsobí ako člen Komisie kultúry a sociálnych vecí mesta a najmä, je vedúcim Denného centra pre seniorov a predseda ZO Jednoty dôchodcov v Seredi.
 
Pán Jozef Valábek, rodený Seredčan, porozprával o živote spojenom s Niklovou hutou Sereď.
 
Ako ovplyvňovala Niklovka život obyvateľov mesta Sereď?
Veľmi. Mala svoje učilište a strednú školu, vybudovala jasle, škôlky, vystavala celé sídlisko, seredský štadión, kultúrny dom, poskytovala svojím zamestnancom nadštandardné benefity v porovnaní s inými podnikmi tej doby. 
 
Nebáli ste sa pracovať v NHS?
Všeobecne, každý, kto sa išiel zamestnať do Niklovky vedel, že ide do rizikového prostredia.  To sa netajilo. Preto sme všetci povinne raz ročne absolvovali takzvané štítkovanie. Bol to röntgen pľúc v pojazdnom autobuse. Riziká mnohí zamestnanci zároveň veľmi podceňovali. Respirátory boli povinné na niektorých prevádzkach kvôli splodinám na elektrolýze, prachu alebo občasným výronom čpavku. Niektorí dobrovoľne ignorovali ochranné pomôcky, či fajčili na prevádzke. Dnes v podnikoch takého fungovanie neexistuje, proste by ste dostali výpoveď.
 
K Niklovke vraj patrilo zdravotnícke zariadenie. Ako fungovalo?
Áno, vľavo pred vstupom do fabriky bolo celé zdravotné stredisko, dnes v týchto budovách sídli súkromná firma. Mali sme tu závodného lekára, zubára aj zubného technika, gynekológiu, biochemické laboratóriá, sanitky s nonstop zdravotnou službou a každoročne sme tu absolvovali kardiovaskulárnu aj onkologickú prehliadku.
 
Mali zamestnanci špeciálny ochranný odev?
Obyčajné montérky, prípade bezpečnostné kožené zástery, okuliare a respirátory v ťažších prevádzkach, napríklad v čpavkovom hospodárstve. V luhovni sa nosili špeciálne masky.
 
Bola práca v rizikovom prostredí nejak extra odmenená?
Benefity boli predovšetkým rekreačné. Podnik mal tri rekreačné strediská: v Trenčianskych Tepliciach, na Duchonke a v Jarabej. V porovnaní s inými okolitými podnikmi sme mali z tohto hľadiska omnoho lepšie podmienky na relax mimo mesta a oddych s rodinou. Za pár korún sme tiež mohli ísť k moru. V ťažších prevádzkach boli ozdravné pobyty takmer povinné.
 
Čo sa vtedy hovorilo, že sa urobí s hlušinou? Malo to tu ostať navždy?
Halda sa riešila od samotného vzniku Niklovky. Filozofiou štátu bolo, že bude len dočasná, bude postupne spracovaná a druhotne využitá. Prebiehal aj výskum, ktorý pracoval vyslovene na tejto úlohe. Viacero vecí sa podarilo vymyslieť a dať dohromady informácie, ale bohužiaľ, nič z toho sa nerealizovalo. Riešením sa javila peletizácia, čo by znamenalo dať všetok polymetalický prach do pevných peliet, čím by bol izolovaný a čakal hotový a neškodný na ďalšie využitie. Problém bol však kto a kde to ďalej spracuje a štát vtedy do tohto spracovania vôbec neinvestoval. Experimentálne sa potom z peliet vyrábal kov, lenže mal veľké množstvo nežiadúcich prímesí, takže bol nevyužiteľný pre tú dobu.
 
Dodnes Seredčania záhradkárčia na políčkach v okolí bývalej Niklovky. Ako vnímate podmienky takéhoto pestovania zeleniny dnes a ako to bolo vnímané kedysi?
Neviem posúdiť, do akej miery boli pravdivé informácie o vode, pôde a vzduchu v okolí Niklovky, ktoré sme vtedy od štátu dostávali. Nikdy nám nikto nezakazoval pestovať a zberať tu úrodu. Aj riaditeľ Niklovky mal rovnakú záhradku v tejto lokalite a rovnako aj on pestoval a spolu s rodinou užíval úrodu tak, ako my ostatní. Nikto ani nerozmýšľal nad tým, že by prostredie mohlo byť škodlivé. Úrodu sme mali vždy krásnu, nikomu nič nebolo. Avšak toto hodnotím laicky, žiaden výskum zameraný vyslovene na kvalitu plodín a ich vplyv na naše zdravie sa nikdy neuskutočnil, respektíve nebol verejnosti prezentovaný. Dnes sa už záhradkárči evidentne na menšej časti pôdy. 
 
Keď sa povie Niklovka Sereď, čo Vám ako prvé preletí mysľou?
Rodičia mi v detstve hovorili: „Drž sa, synak, fabriky, kde je veľký komín. Dá ti záruku, že tam budeš zamestnaný celý život.“ Tak som sa v takej fabrike zamestnal. Ale napokon som svoju elektrikársku aj majsterskú robotu robil skutočne rád. Rád si spomínam na učňovské akadémie, ktoré boli ukážkou šikovnosti a zručnosti našich žiakov.
 
Kde sídlila niklovácka stredná škola?
Priamo v seredskom kaštieli, ktorý nám dnes tak smutne chátra. Vchádzalo sa do nej naľavo od bastiónu. Podnik si tu vychovával vlastných elektrikárov, zámočníkov, prevádzkových elektrotechnikov, mechanikov meracích prístrojov. V areáli huty boli potom prevádzkové dielne, kde si učni vykonávali prax. Vlastne to bolo dnešné duálne vzdelávanie, ktoré bolo realizované na vysokej úrovni. Každá fabrika investovala do svojich učilíšť veľké prostriedky. Fungovala tu dokonca aj priemyselná škola pre pracujúcich, kde si dospelí mohli večerne dorobiť školu v takých profesiách, v akých Niklovka potrebovala nových hutníkov.
 
Pre zamestnancov postavili celé sídlisko aj s infraštruktúrou. Ako sa tam dnes žije?
Myslím, že toto sídlisko na Fándlyho ulici je dodnes vyhľadávanou lokalitou v rámci mesta, má svoje čaro a atmosféru. Aj ja bývam v jednom z niklováckych bytov. Neopustil som toto sídlisko dodnes, pretože sa nám tu žije kvalitne. Je tu veľa zelene, vzduchu, je nám tu útulne.
 
Aké spomienky máte na Fándlyho sídlisko?
Mali sme to blízko do práce. Podnik sa patrične staral. Čokoľvek sa nám pokazilo, stačilo zavolať na opravy a údržby a poruchu vám prišli odstrániť. Takto vám prišli vymeniť prasknutý radiátor, plynový sporák, či opotrebovanú kuchynskú linku takmer zadarmo. Kedysi tu fungoval aj obchod, dnes sú už z neho súkromné byty. Slúžil širokému okoliu, v blízkosti vtedy neboli žiadne iné obchody. Mali sme aj vlastné jasličky a škôlku, dnešná Fándlyho škôlka, a keď nepostačovali kapacity, Niklovka vybudovala ďalšiu škôlku na Murgašovej ulici. Zaujímavosťou boli aj viaceré verejne prístupné studne, z ktorých vodu sme mohli čerpať všetci a tešili sa z nich najmä deti počas leta. Keby tá Niklova huta, ktorá je dnes tak hanená kvôli environmentálnym škodám, nebola fungovala, dodnes by mala Sereď možno osem tisíc obyvateľov. Nemala by ani základné prvky toho, čo má mať mesto. Nehovorím, že nespôsobila ujmy na životnom prostredí, to je fakt.
 
 
 
 
 
Podporte urýchlené riešenie haldy lúženca a podpíšte petíciu
Environmentálne záťaže pri Niklovej hute v Seredi trápia obyvateľov mesta aj okolitých obcí už takmer tri desaťročia. Hoci existujú štúdie o znečistení regiónu aj o chronických ochoreniach obyvateľov vplyvom úniku znečistenia, jediným výsledkom sú do dnešného dňa iba štúdie a prísľuby na riešenie. Aktivisti sa preto rozhodli zmeniť zaprášený región na zelenší kus zeme. Vyhlásili petíciu Z čiernej na zelenú. Elektronicky ju môžete podpísať a viac informácií o nej nájdete na www.zciernejnazelenu.sk.
Čo s haldou? Riešením sa javila jej peletizácia, spomína Jozef Valábek z NiklovkyČo s haldou? Riešením sa javila jej peletizácia, spomína Jozef Valábek z Niklovky