Udalosti 2. svetovej vojny v Seredi

Udalosti 2. svetovej vojny v Seredi

Udalosti a ľudia     Ondrej Urban    
     Tento rok uplynie už 75 rokov od konca 2. svetovej vojny v Európe a víťazstva nad fašizmom. 2. svetová vojna bola najrozsiahlejším konfliktom v dejinách ľudstva, ktorý  pripravil o život desiatky miliónov ľudí a priniesol nepredstaviteľné utrpenie. Rozpútali ju štáty, ktoré sa usilovali o získanie nových území: Nemecko v strednej a východnej Európe, Taliansko v Afrike a vo východnom Stredomorí, Japonsko v juhovýchodnej Ázii. Proti nim stáli najmä Francúzsko, Veľká Británia a jej domíniá, po napadnutí Nemeckom 22. júna 1941 sa k nim pridal Sovietsky zväz a po japonskom útoku na námornú základňu Pearl Harbor 7. decembra 1941 aj Spojené štáty americké, celkom sa do zapojilo 61 štátov na 5 kontinentoch. 22. novembra 2004 vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN 8. a 9. máj za Dni spomienok a zmierenia na počesť všetkých, čo zomreli v čase 2. svetovej vojny.
     Za začiatok 2. svetovej vojny v Európe sa považuje 1. september 1939, kedy Nemecko napadlo Poľsko. Napadnutiu Poľska ale predchádzalo rozbitie Československej republiky  a vznik Slovenského štátu - udalosti, ktoré boli predohrou toho, čo nasledovalo počas nasledujúcich 6 rokov.
     V júli 1936 bol po dokončení výstavby kasární premiestnený do Serede náhradný prápor ženijného pluku 3, dislokovaného od októbra 1920 v Komárne. V Seredi bola od 23. januára 1937 dislokovaná aj náhradná koruhva dragúnskeho pluku 11 dislokovaného od 15. septembra 1933 v Bratislave. 26. októbra 1936 bolo pluku udelené pomenovanie pluk kráľa Karola II. Rumunského. Od 1. januára 1938 bol pluk organizačne zaradený do 3. jazdeckej brigády 3. rýchlej divízie v Bratislave pod velením brigádneho generála Jaroslava Emingera. Od 13. januára 1938 bol v Seredi dislokovaný aj jazdecký delostrelecký oddiel 83 (420 osôb, 190 koní, 12 ľahkých kanónov vzor 5/8 s kalibrom 8 cm), takisto v podriadenosti 3. jazdeckej brigády 3. rýchlej divízie. V Seredi bolo umiestnené aj mobilizačné teleso delostreleckého oddielu 87 vyzbrojeného 12 ľahkými húfnicami vzor 30 s kalibrom 10 cm v podriadenosti 3. motorizovanej brigády 3. rýchlej divízie.
     Vláda Československej republiky spočiatku odmietala požiadavky Nemecka na odstúpenie pohraničia a hodinu pred polnocou 23. septembra 1938 vyhlásila všeobecnú mobilizáciu čs. armády. Obranu priestoru Sereď – Hlohovec – Brestovany zabezpečovala 15. divízia pod velením brigádneho generála Bohuslava Všetičku, s veliteľstvom v Senici. 3. rýchla divízia sa rozmiestnila v okolí Levíc ako záloha III. armády pod velením armádneho generála Josefa Votrubu. Ešte 30. augusta 1938 odhlasovalo obecné zastupiteľstvo v Seredi nasledovné vyhlásenie: „Stojíme verne pri vláde Československej republiky a máme k nej plnú dôveru a oddanosť. Proti rozvratníkom, ohrozujúcim celistvosť štátu, žiadame zakročiť podľa zákona. Neustúpime pred žiadnymi hrozbami a sme odhodlaní brániť našu demokratickú republiku do ostatnej kvapky krvi.“ (Robotnícke noviny, 2.9.1938, Ľudová politika, 3.9.1938).
     Občania Serede a okolitých obcí disciplinovane reagovali na mobilizačnú výzvu,  o čom svedčí aj prípad Alojza Vranku z Dolnej Stredy, ktorý v rámci mobilizácie poskytol delostreleckému oddielu 83 koňa. 12. novembra 1938 mu ho v seredskom kaštieli vrátili, ale bol nakazený chrípkou a onedlho uhynul. 9. novembra 1939, rok po uhynutí koňa, mu Ministerstvo národnej obrany Slovenského štátu priznalo nárok na poskytnutie náhradného koňa.
     30. septembra 1938 podpísali predstavitelia Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska v Mníchove dohodu, podľa ktorej musela ČSR odstúpiť Nemecku pohraničie s prevažujúcim nemeckým obyvateľstvom a ďalšie územia Poľsku a Maďarsku. Vláda ČSR nakoniec 1. októbra 1938 Mníchovský diktát prijala. 7. októbra 1938 prijala aj vyhlásenie autonómie Slovenska, podpísané na stretnutí popredných slovenských politických predstaviteľov v Žiline a vymenovala vládu autonómnej Slovenskej krajiny na čele s Jozefom Tisom. Krátko po podpise Žilinskej dohody prišli územné požiadavky Maďarska, ktoré boli Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 vyriešené z veľkej časti v jeho prospech. Hranica sa tiahla severne od železničnej trate Bratislava – Galanta. Z okresu Sereď do okresu Galanta bol otvorený jeden cestný (Veľká Mača – Sereď) a jeden železničný hraničný priechod (Sereď - Galanta) na cestovný pas a sedem priechodov len na priepustku. Ako styčný dôstojník pre styk  s maďarskou  armádou pre okresný úrad Sereď bol určený mjr. Jozef Turanec, pred vypuknutím Slovenského národného povstania v auguste 1944 veliteľ Veliteľstva pozemného vojska Slovenskej armády.
     14. marca 1939 odhlasoval Snem Slovenskej krajiny vyhlásenie Slovenského štátu. Po vyhlásení samostatnosti Slovenska museli vojaci českej národnosti odísť do Protektorátu Čechy a Morava, a tak v Seredi u náhradného práporu ženijného pluku 3 zostali poručík žen. Július Orthofer, práporčík Rizner, rotný Hurtaj a osem vojakov. Keďže materiál ženijného pluku 3 bol po odstúpení  južného Slovenska Maďarsku presťahovaný z Komárna do skladov náhradného práporu v Seredi, dostal poručík Orthofer vzhľadom na vzdialenosť maďarských hraníc asi 2 km od kasární 25. marca 1939 rozkaz evakuovať veliteľstvo náhradného práporu a všetok ženijný materiál zo Serede do Topoľčian. Delostrelecký oddiel 83 bol 28. marca 1939 presťahovaný do Hlohovca. Jeho veliteľ, štábny kapitán del. František Travenec, bol českej národnosti, preto velenie prevzal poručík del. Imrich Orlický. V máji 1939 bol oddiel začlenený do delostreleckého pluku 51. Náhradná koruhva dragúnskeho pluku 11 bola 3. apríla 1939 evakuovaná zo Serede do Berekséku (dnes Šulekovo) pri  Leopoldove. 15. mája 1939 bol celý pluk reorganizovaný na jazdeckú koruhvu 1.
     23. marca 1939 vtrhli maďarské vojská bez vyhlásenia vojny na východné Slovensko a ich postup sa podarilo zastaviť vďaka rýchlej mobilizácii slovenských vojsk, Hlinkovej gardy a dobrovoľníkov. Po útoku na východnom Slovensku sa objavili informácie, že vo Váhovciach a Galante sa sústreďuje celá maďarská brigáda, pripravená postupovať na Sereď. Organizovaním obrany v Seredi, Šintave, Dolnej Strede a Šoporni bol poverený nadporučík v zálohe Gustáv Neštiak. V civile pôsobil ako učiteľ a v marci 1939 bol v rámci miestnej mobilizácie v Trnave povolaný do aktívnej služby. Obranný úsek s krycím názvom Kukučín bránili 2 pešie roty posilnené mínometnou a kanónovou čatou. Mínometná čata zaujala palebné postavenie pri seredskom cukrovare, kanónová čata sa rozdelila a kryla prístup z Váhoviec do Dolnej Stredy a z Veľkej Mače do Serede. Na obrane sa dočasne podieľali aj príslušníci Hlinkovej gardy zo Serede. Dragúnsky pluk 11 vyslal 24. marca na východné Slovensko pod velením stotníka jazd. Štefana Bellu jednu kombinovanú eskadrónu,  zloženú z 3 dragúnskych čiat a 1 čaty ťažkých guľometov. Aj keď 26. marca bolo dohodnuté prímerie, boje definitívne utíchli až 17. apríla. Malá vojna si na slovenskej strane vyžiadala 36 obetí. Patrí k nim aj vojak Štefan Hodúr narodený 24. novembra 1915 v Seredi, aj keď nezahynul bezprostredne pri vedení bojovej činnosti. Zastával funkciu zbrojára na letisku v Piešťanoch a po vypuknutí konfliktu bol 24. marca 1939 prevelený na letisko Spišská Nová Ves. 31. marca 1939 vybíjal guľometné pásy zo stíhačky Avia B-534 zapadnutej v rozbahnenom teréne, keď do nej narazilo štartujúce lietadlo Letov Š-328. Zasiahla ho črepina a zomrel na otravu krvi. Na prvé výročie vzniku Slovenského štátu 14. marca 1940 zorganizovala Hlinkova garda v Seredi odhalenie pamätnej dosky na jeho rodnom dome.
     Po obsadení Čiech a Moravy 15. marca 1939 postupovala nemecká armáda aj na Slovensko a uskutočnila rozsiahlu konfiškáciu materiálu a výzbroje. V ochrannej zmluve s Nemeckom z 23. marca 1939 bola definovaná tzv. ochranná zóna. Podľa Zmluvy o ochrannej zóne z 12. augusta 1939 ju tvorilo celé Záhorie, Malé Karpaty a Myjavsko, od Nového Mesta nad Váhom na sever siahala až k západnému brehu Váhu, ďalej na sever postupovala pozdĺž západného brehu rieky Kysuca až k hraniciam s Poľskom. V tomto priestore mala pôsobiť nemecká armáda na úkor slovenskej armády. Preto bol 14. apríla 1939 z posádky Malacky a táboriska Nový dvor do posádky Sereď evakuovaný dragúnsky pluk 3 pod velením štábneho kapitána jazd. Štefana Horského. Veliteľstvo pluku, hospodárska správa, náhradná koruhva a mužstvo 1. eskadróny (veliteľ rtm. jazd. Štefan Beránek) a 2. eskadróny (veliteľ rtm. jazd. Štefan Doboš) sídlilo v kasárňach, mužstvo 3. eskadróny (veliteľ por. jazd. Daniel Gonda) a pomocnej eskadróny (veliteľ rtm. jazd. Štefan Kovalinka) muselo byť spolu s koňmi ubytované v súkromných domoch v Seredi, 4. eskadróna (veliteľ por. jazd. Jaromír Botto) a 5. eskadróna (veliteľ por. jazd. Ján Čulen) v Hornom Čepeni, remontná eskadróna (veliteľ rtm. jazd. Jozef Končitý) vo Veľkých Šúrovciach. 15. mája 1939 bol pluk reorganizovaný na jazdeckú koruhvu 2. Kvôli nedostatku miesta v jazdeckých kasárňach v Bratislave bola 20. mája 1939 premiestnená do posádky Sereď 2. eskadróna jazdeckej koruhvy 1 (od 15. augusta 1939 reorganizovanej na jazdecký priezvedný oddielu I), ktorej veliteľom bol určený por. jazd. Ján Čulen.  28. júna 1939 sa zo Serede do Liptovského Mikuláša presťahovalo remontné stredisko pod velením mjr. jazd. Jaroslava Kmicikieviča a 12. júla 1939 bola z Lešte do Serede premiestnená 2. eskadróna jazdeckej koruhvy 2.  15. augusta 1939 bola jazdecká koruhva 2 reorganizovaná na jazdecký priezvedný oddiel II s veliteľstvom v Nitre a po ďalšej reorganizácii k 30. októbru 1940 sídlila v Seredi cyklistická eskadra jazdeckého priezvedného oddielu I.
     Po vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 začalo mnohých ľudí znepokojovať vytváranie systému vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) ako jedinej strany, zastavenie činnosti a rozpustenie všetkých ostatných strán, silná protičeská kampaň, opatrenia proti židovskej komunite s cieľom odstrániť všetkých Židov zo Slovenska a orientácia na fašistické štáty, ako aj rastúca úloha polovojenskej Hlinovej gardy pri presadzovaní politických zámerov HSĽS. Už pred vyhlásením Slovenského štátu dochádzalo k prípadom týrania Židov, násilného zhabania ich majetku, ktorý boli nútení pod hrozbou mučenia a fyzických trestov prepísať buď priamo na Hlinkovu gardu alebo súkromné osoby. Podľa zápisnice četníckej stanice v Seredi gardisti Mičáni a Hrušovský bitím donútili seredského obchodníka Oskára Kluga podpísať šek na 30 000 korún. Okrem toho gardisti určili každému Židovi v Seredi sumu od 20 do 4000 korún, ktorú musel zaplatiť. Židia museli pracovať na odpratávaní snehu zadarmo a ak sa chceli práci vyhnúť, museli za 6 hodín zaplatiť 500 korún, hoci ostatní obyvatelia Serede dostávali za túto prácu peniaze.
     Po rozbití Československa začali z Čiech a Moravy ilegálne odchádzať  ohrození  ľudia a osoby, ktoré chceli vstúpiť do česko-slovenských zahraničných vojenských jednotiek. Prechody cez Slovensko do Maďarska pripravovala skupina Obrana národa v Prahe so svojimi  regionálnymi podskupinami, pričom pohraničná oblasť medzi Galantou a Sereďou patrila medzi frekventované  prechodové  úseky. Dôležité záchytné miesta pre utečencov boli v Starej Turej, odkiaľ pokračovali na Sereď. František Jagoš z Velkej nad Veličkou pri Uherskom Hradišti vybudoval podľa pokynov skupiny Obrany národa v Prahe prevodovú cestu pre vojenské osoby až do Serede, kde utečencom pomáhala trafikantka Ružena Urbánková, ktorá s dcérou Martou zaisťovala ich pobyt v Seredi. Jej manžel Ján Urbánek, posunovač na železničnej trati, ich prevážal do Galanty v búdkach pre brzdárov, alebo tam prechádzali v sprievode Terézie Šípošovej, Jána Fuzeka, Jana Repku a ďalších pešo. Do ilegálnej činnosti sa zapojil aj Vladislav Rambousek s manželkou Ľudmilou Rambousekovou. Vlastislav Rambousek previedol do Maďarska napríklad poručíka jazd.  JUDr. Rudolfa Hojtaša a nadporučíka let. Jindřicha Křepela, ktorý 24.4.1943 zahynul ako príslušník 6. operačnej výcvikovej jednotky RAF pri havárii bombardovacieho lietadla Wellington. Ľudmila Rambouseková bola ako spojka napojená na skupinu v Trnave vedenú Rudolfom Jirmanom, ktorá sa zameriavala na zabezpečovanie prechodov dôstojníkov Československej armády do odboja v zahraničí. V máji 1944 sa Rambousekovci zapojili aj do prepravy francúzskych zajatcov z Maďarska na Slovensko. Cez Sereď viedla trasa, ktorou Františka Hrubišková prevádzala francúzskych vojnových zajatcov zo zajateckého tábora pri Balatone do Kantorskej doliny vo Veľkej Fatre,  kde vytvorili francúzsky partizánsky oddiel. V Seredi ich ukrýval pekár Vojtech Stoklas, ktorý po potlačení SNP spolu s manželkou Štefániou zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen A ako uviedol Bohuslav Chňoupek vo svojej knihe Lámanie pečatí, v jednej skupine so Stoklasovcami sa ocitli aj Štefan Štibrányi, Ján Rybanič a Teodor Ševeček, ktorí im pomáhali a tiež pravdepodobne zahynuli v koncentračnom tábore Sachsenhausen..
     Mnohí z tých, ktorých sa podarilo previesť cez hranice do Maďarska sa dostali do Francúzska a v roku 1940 sa zapojili do bojov proti Nemecku ako príslušníci 1. československej divízie pod velením divízneho generála Rudolfa Viesta, medzi nimi: vojak Móric Fleischer narodený v Seredi 7.4.1902, do 1. československej divízie vstúpil 22.11.1939 v Marseille, Jozef Foro narodený 1.1.1897 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 12.12.1939 v Beauvais/Troyes, Ján Fülle narodený 1.10.1914 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 9.10.1939 v Agde vo Francúzsku, Michal Hiner narodený 11.6.1909 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 12.12.1939 v Beauvais/Troyes, František Horák narodený 24.2.1900 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 16.12.1939 v Paríži, Vojtech Kolárik narodený 30.11.1898 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 2.11.1939 v Paríži, čatár ašpirant Štefan Steiner narodený 4.9.1902 v Zurichu vo Švajčiarsku, bydliskom v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 14.4.1940 v Marseille, František Strnada narodený  6.9.1899 v Budapešti, bydlisko v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 25.9.1939 v Paríži, čatár Ján Štefánek narodený 7.5.1896 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 12.11.1939 v Marseille, Jozef Tašký narodený 28.8.1898 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 9.12.1939 v Rouen, Jozef Ürge narodený 5.7.1915 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 25.9.1939 v Paríži, František Zahradník narodený 5.1.1910 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 2.11.1939 v Paríži, Ján Zámečník narodený 29.6.1905 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 12.12.1939 v Paríži, Jozef Hubinák narodený 14.10.1901 v Šintave, do 1. československej divízie vstúpil 15.12.1939 v Strasbourgu, Jozef Juhász narodený 10.7.1913 v Šintave, do 1. československej divízie vstúpil 25.03.1940 v Marseille, Maximilián Klein narodený 16.12.1906 v Šintave, do 1. československej divízie vstúpil 25.01.1940 v Marseille, padol pri Chateauroux 19.6.1940 ako príslušník 2. roty pešieho pluku 2, pochovaný bol v  St.-Anne-de-Aurey a neskôr prenesený na cintorín čs. vojakov pri La Targette, čatár ašpirant MUDr. Andrej Müller (v roku 1945 si zmenil priezvisko na Mareš) narodený 11.2.1913 v Budapešti, bydliskom v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 25.10.1939 v Agde,  Ján  Paška narodený 11.11.1914 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 18.12.1939 v Toulouse, František Santus narodený 31.7.1899 v Seredi, do 1. československej divízie vstúpil 9.12.1939 v Bordeaux, Július Vanek narodený 17.10.1911 v Šintave, do 1. československej divízie vstúpil 8.2.1940 v Paríži, slobodník Ľudovít Filo narodený 24.8.1899 v Dolnej Strede, do 1. československej divízie vstúpil 10.12.1939 v Lille, Ján Gajdošík narodený 17.11.1900 v Dolnej Strede, do 1. československej divízie vstúpil 23.11.1939 v Paríži, Jozef Majerník narodený 13.4.1892 v Dolnej Strede, do 1. československej divízie vstúpil 11.12.1939 v Paríži, Jozef  Pecsi narodený 14.4.1895 v Dolnej Strede, do 1. československej divízie vstúpil 7.12.1939 v Paríži, Gašpar Szabo narodený 14.8.1917 v Dolnej Strede, do 1. československej divízie vstúpil 25.4.1940 v Marseille, Michal Sedlák narodený 15.4.1909 v Dolnej Strede, do 1. československej divízie vstúpil 17.12.1939 v Beauvais,  
     Na Strednom Východe bojovali v roku 1942 pod velením podplukovníka Karla Klapálka v Československom ľahkom protilietadlovom pluku 200 a v roku 1943 v Severnej Afrike ako príslušníci 11. východného československého pešieho práporu Jozef Diamant, narodený 2.2.1897 v Seredi, do čs. jednotiek vstúpil 17.8.1942 v Jeruzaleme, Eugen Gross, narodený 4.4.1907 v Seredi, do čs. jednotiek vstúpil 13.5.1942 v Tel Avive, Robert Ivanovský, narodený 13.3.1924 v Budapešti, bydliskom v Šintave, do čs. jednotiek vstúpil 21.08.1942 v Jeruzaleme, Eugen Lichtner narodený 9.10.1906 v Seredi, do čs. jednotiek na Strednom Východe vstúpil 14.7.1942, Maximilián Mohr narodený 12.10.1913 v Seredi, do čs. jednotiek na Strednom Východe vstúpil 5.7.1942, Ignác Schwarz narodený 11.9.1912 v Seredi, do čs. jednotiek na Strednom Východe vstúpil 18.9.1942 v Jeruzaleme, Teodor Schwarz narodený 25.5.1914 v Seredi, do čs. jednotiek na Strednom Východe vstúpil 15.5.1942 v Tel Avive, čatár JUDr. Artur Silberstein narodený 28.7.1897 v Seredi, do čs. jednotiek na Strednom Východe vstúpil 27.4.1942 v Jeruzaleme. 
     Po vylodení Spojencov vo Francúzsku v roku 1944 bojoval pod velením brigádneho generála Aloisa Lišku v Československej samostatnej obrnenej brigáde Štefan Mannheim narodený 3.8.1911 v Seredi, do čs. jednotiek vo Veľkej Británii vstúpil 12.5.1943 a Pavol Földes narodený 13.10.1907 v Seredi, do čs. jednotiek vstúpil 24.6.1941 v Londýne.
     Zvlášť tragickou kapitolou 2. svetovej vojny sa stalo hromadné vyvražďovanie s použitím otravných látok, ktorého obeťami boli Židia, Rómovia, homosexuáli, telesne postihnutí, a iní, ktorého sa dopúšťalo nacistické Nemecko a jeho spojenci. V roku 1941 bolo prijaté rozhodnutie využiť vojenské objekty Seredi ako židovský pracovný tábor. Rekonštrukcia kasární  začala  18. septembra  1941. Strážnou službou v tábore bola poverená Hlinkova garda a v roku 1942 v ňom slúžilo až 55 gardistov. Komisárom  tábora  sa 2.3.1942 stal Jozef Vozár. V septembri 1942 ho vystriedal Imrich Vašina, bývalý veliteľ tábora v bratislavskej Patrónke. Ten bol po vojne odsúdený na 30 rokov väzenia (Obrana lidu č. 120 z 23.5.1947), bývalý dozorca v tábore Alojz Straka bol odsúdený na 6 rokov a veliteľ Finančnej stráže v Seredi Ján Grasel na 30 rokov (Pravda, 12. decembra 1945). 25. marca 1942 sa začali násilné deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska do koncentračných táborov na území Poľska. Kým boli v októbri 1942 zastavené, zo Serede odišlo 8 transportov. Počet gardistov v seredskom tábore sa postupne znižoval, na konci marca 1944 ich konalo službu už len šesť. V tomto čase prešla zodpovednosť za strážnu službu v tábore z gardistov na žandárov, keďže z 4. 2. 1944 bola na základe rozkazu ministra vnútra dozorná služba v táboroch odňatá Hlinkovej garde a pridelená strážnym zborom žandárstva. Veliteľom tábora sa stal Jozef Pilník, toho však už v máji 1944 vystriedal Jozef Juraj Matuščín, ktorý tuto funkciu vykonával až do vypuknutia Slovenského národného povstania. 30. 8. 1944 boli brány tábora otvorené na priamy rozkaz Okresného žandárskeho veliteľstva v Trnave. V tábore sa vtedy nachádzalo asi 1060 osôb. Ilegálne odbojové bunky v tábore pod názvom Kolektív viedol skaut Akiva Neufeld – Nir. V odbojovej organizácii boli aj Gabriel Halmoš zo skupiny Hašomer Hacair a Moše Stark z Makabi Hacair. Po vyhlásení Slovenského národného povstania sa členovia skupiny Kolektív zapojili do ozbrojeného boja a časť prešla k partizánskemu oddielu kpt. Belova. 2. septembra 1944 obsadilo tábor nemecké  vojsko. Štáb Einsatzgruppe H vyslal 12. septembra 1944 do Serede 33 príslušníkov SS na čele s bratislavskými Nemcami Franzom Knollmayerom a Jozefom Häckelom z Freiwillige Schutzstaffel. Ubytovali sa v seredskom kaštieli a riadili tábor do konca septembra. Koncom septembra bol veliteľom tábora menovaný SS-Hauptsturmführer Alojz Brunner a obnovil deportácie rasovo prenasledovaných osôb z územia Slovenska do koncentračných táborov v Poľsku. Od septembra 1944 zo Serede odišlo 11 transportov s vyše 11 500 väzňami, posledný z nich smeroval do Terezína na Bielu sobotu  31. marca 1945 – deň pred príchodom Červenej armády.
Slovenský štát ako satelit nacistického Nemecka musel plniť požiadavky mocnosti, ktorá ho vytvorila. Keď sa 1. septembra 1939 začal útok nemeckej armády proti Poľsku, od ranných hodín vstúpili na poľské územie aj slovenské jednotky, ktoré dosiahli mestá Limanowa, Krosno a Sanok. Ťaženia do Poľska sa zúčastnil všetky slovenské jazdecké jednotky, vrátane tých zo Serede. Pri nakladaní železničného transportu jazdeckého priezvedného oddielu I v noci z 29. augusta na 30. augusta 1939 kopol poručíka jazd. Jána Čulena do brucha kôň a on počas operácie zomrel. Jazdecký priezvedný oddiel I sa vrátil z poľského ťaženia 3. októbra 1939. Za veliteľa jeho jazdeckej eskadry v Seredi bol vymenovaný nadporučík jazd. Ján Tamáš. Sereď 14. marca 1940 boli počas pietneho aktu v Seredi za hrdinské boje proti Poľsku vyznamenaní poručík jazd. Ladislav Donoval, poručík jazd. Ivan Čučka a rotný Imrich Vojtech.   
     Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom zatiahlo vedenie Slovenského štátu  slovenských vojakov do  ťaženia proti Sovietskemu zväzu po boku nemeckého Wehrmachtu. Toto dobrodružstvo si vyžiadalo medzi obyvateľmi Serede a okolitých obcí svoje obete. Medzi nimi boli napríklad strelník (stk.) Michal Čerňanský narodený v roku 1919 v Seredi, ktorý padol 24. 9. 1942 pri osade Kutajskaja, stk. Vojtech Polakovič narodený v roku 1919 v Seredi,  padol 13. 5. 1942 pri osade Veseloje, stk. Štefan Takács narodený v Seredi v roku 1920, padol 2. 10. 1942 pri Kutajskaja, stk. Ján Jurák narodený v roku 1920 v Šintave, padol 23. 6. 1943 pri osade  Riečica, stk. Štefan Koza narodený 1919 v Šintave, padol 9. 10. 1941 pri osade Polohy, stk. Štefan Mizerík narodený v roku v Šintave 1918, padol  2. 1. 1942 pri osade Ambrozijevka,
     Slovenskí vojaci začali najmä po skúsenostiach s barbarským správaním Nemcov k civilnému obyvateľstvu Ukrajiny a Bieloruska dezertovať a vstupovali do partizánskych oddielov a neskôr do československých jednotiek v Sovietskom zväze, ktoré sa podieľali na oslobodzovaní okupovaných území Sovietskeho zväzu, Poľska a od jesene 1944 aj Československa. Vojak Ján Bábi narodený v Seredi 22.7.1922 vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády 17.1.1944 v Jefremove, čatár Slovenskej armády Štefan Doktor narodený v Seredi 20.1.1919 vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády 17.1.1944 v Jefremove, slobodník Slovenskej armády Štefan Dubovský narodený v Seredi 16.8.1923 vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády 6.11.1944 v Krosne, Jozef Holica narodený 13.7.1918 v Seredi vstúpil do 1. československého armádneho zboru (1. čsaz) 9.5.1945 v Poprade, slobodník Dezider Horváth narodený 29.4.1922 v Seredi vstúpil do 1. čsaz 9.8.1944 v Kamenci Podolskom, Michal Štefan Kamenický narodený 30.12.1921 v Seredi, vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády 17.1.1944 v Jefremove, rotný Michal Ján Lunák narodený 14.9.1912 v Seredi, vstúpil do 1. čsaz 10.2.1945 v Poprade, poručík delostrelectva Gustav Arnold Maier narodený 18.12.1909 v Seredi vstúpil do 1. čs. práporu 31.7.1942 v Buzuluku, vojak František  Pauer narodený 22.7.1920 v Seredi, vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády 17.1.1944 v Jefremove, Boleslav Polaš narodený v Seredi 20.8.1929 pôsobil v oblasti Vtáčnika v partizánskej brigáde Sečánskeho a 12.4.1945 vstúpil v Poprade do náhradného pluku 1. čsaz, rotmajster Rudolf Štefan Polaš narodený 9.10.1906 v Seredi vstúpil do 1. čsaz 28.1.1945 v Humennom, Vojtech Pulman, narodený 4.1.1922 v Seredi, vstúpil do 1. čsaz  4.5.1945 v Poprade, vojak František Václavík narodený 28.11.1922 v Seredi, počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu prešiel zo Slovenskej armády na stranu Červenej armády pri osade Kachovka, do 1. čs. samostatnej brigády vstúpil 17.1.1944 v Jefremove, slobodník Zoltán Ferdinand Wollner narodený 3.4.1911 v Seredi vstúpil do 1. čs. práporu 8.2.1942 v Buzuluku, čatár Michal Strapko narodený 29.8.1920 v Dolnom Čepeni zbehol 14.3.1943 z pešieho pluku 102 pri Ovruči, od apríla 1943 pôsobil v 1.  Stalinovej  partizánskej  brigáde pod velením mjr.  Ušakova, do 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR vstúpil 6.12.1943 v Novochopersku, padol medzi 30.12.1943 - 2.1.1944 pri Bilej Cerkvi na Ukrajine ako  príslušník 1. tankového práporu, vojak Ján Bublavý narodený 21.9.1922 v Šintave vstúpil do 1. samostatnej brigády v ZSSR 17.1.1944 v Jefremove, vojak Ján Daniš narodený 11.10.1920 v Šintave vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR 25.7.1944 v Kamenci Podolskom, vojak Rudolf Drábik narodený 17.4.1920 v Šintave vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR 18.1.1944 v Jefremove, vojak Anton Lukáč narodený 30.6.1921 v Šintave vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR 17.1.1944 v Jefremove, vojak Július Miklošík narodený 9.8.1921 v Šintave vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR 18.1.1944 v Jefremove, čatár Jaroslav Jozef Gucman narodený 22.9.1921 v Dolnej Strede vstúpil 9.10.1944 do 3. bitevného pluku 1. čs. zmiešanej leteckej divízie, zahynul pri núdzovom pristátí poškodeného lietadla Iljušin Il-2, bol pochovaný v Radlikowiciach pri Racibórzi, vojak Anton Polák narodený 12.11.1921 v Dolnej Strede vstúpil do 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR 17.1.1944 v Jefremove.  
     16. októbra 1943 bola slovenská zaisťovacia divízia v Bielorusku odzbrojená a presunutá do Talianska kde zostala až do konca vojny ako 2. technická divízia. Odpor voči Nemcom, ktorý sa prejavil už na východnom fronte, sa po presune na talianske územie stupňoval, rástli počty dezercií a prechody k partizánom, až nakoniec v apríli 1945 uznali spojenci 2. technickú divíziu za súčasť vojsk protihitlerovskej koalície a spojením s jednotkami českého vládneho vojska vznikla 1. čs. divízia v Taliansku. Jej veliteľom sa stal podplukovník jazd. Jaroslav Kmicikievič, ktorý v roku 1939 velil remontnému stredisku v Seredi. Príslušníkmi partizánskeho hnutia v Taliansku boli čatár František Šušla narodený 9.10.1920 v Dolnej Strede, slobodník Jozef Halák narodený 23.12.1921 v Dolnej Strede, slobodník Vincent Olla narodený 5.4.1922 v Šintave, slobodník Michal Práznovský narodený 11.10.1922 v Šintave, slobodník Štefan Slíž narodený 20.12.1913 v Šintave, desiatnik František Šulák narodený 4.12.1920 v Šintave, slobodník Vojtech Takáč narodený 29.8.1922 v Šintave, vojak Štefan Vančo narodený 2.8.1921 v Hornom Čepeni, vojak Anton Novák narodený 22.2.1922 v Seredi, pochovaný 18.6.1945 v Caprino Veronese, slobodník Jozef Gajarský narodený 14.3.1921 v Seredi, pochovaný 19.6.1945 v Caprino Veronese.
       Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) 29. augusta 1944 vyhlásila skupina miestnych antifašistov v Seredi na čele s Floriánom Čambalom a žandárom Štefanom Kunštekom popoludní 30. augusta v miestnom rozhlase mobilizačnú výzvu, na ktorú reagovalo asi 200 mužov. Veliteľom vojenskej posádky v Seredi bol nadporučík Ladislav Donoval, veliteľ cyklistickej eskadry jazdeckého priezvedného oddielu I. Ten bol 1. augusta 1942 ako príslušník zaisťovacej divízie v Bielorusku svedkom vraždenia civilných obyvateľov v obci Maloduš slovenskými vojakmi pod velením nadporučíka Kleinerta, podal o tom hlásenie a videl, že zločin v Maloduši nikto nevyšetroval, Kleinerta nepotrestali, naopak vyznamenali ho. Napriek tomu sa rozhodol zachovať loajalitu ľudáckemu režimu a odmietol vydať zbrane s odôvodnením, že počká na rozkazy a poriadok v Seredi udrží. V tomto zmysle potom do miestneho rozhlasu prehovoril nadporučík Ladislav Smolenský. Nasledujúci deň bola na jeho žiadosť posádka doplnená o 160 vojenských akademikov z Bratislavy. Po neúspešnom pokuse zapojiť vojenskú posádku do povstania nasadli seredskí žandári s niekoľkými antifašistami na nákladné auto a odišli na povstalecké územie.
     Povstalci sa prihlásili k cieľom protihitlerovskej koalície a brigádny generál Ján Golian  organizoval povstalecké jednotky ako 1. česko-slovenskú armádu na Slovensku. Slováci preukázali v ozbrojenom povstaní svoj antifašistický postoj a aktívne prispeli k porážke nacistického Nemecka, čo malo veľký význam z hľadiska povojnového usporiadania. Vďaka tomu Slovensko neskončilo na konci vojny medzi porazenými, ale ako súčasť Československa sa zaradilo medzi víťazov vojny. Boj proti fašizmu v SNP si tiež vyžiadal svoju cenu. Svoj život obetoval napríklad Matúš Bulej, ktorý sa narodil 27.8.1910 vo Vysokej nad Kysucou, ale presťahoval sa do Dolnej Stredy, do SNP sa zapojil 30.8.1944 a zahynul 17.4.1945, Jozef Bojnanský odišiel do SNP s trnavskou posádkou, zúčastnil sa bojov proti nemeckým vojskám v okolí Žarnovice a Prievidze a 7.9.1944 padol v Banskej pri obci Veľká Čausa, po vojne bol prevezený do Serede. Štefan Jaboš narodený 5.7.1922 v Šintave, bol príslušníkom Československej partizánskej brigády Jána Nálepku, padol 11.2.1945, Vojtech Koza bojoval s trnavskou posádkou proti nemeckým vojskám pri Prievidzi a padol 7.9.1944 v Banskej pri obci Veľká Čausa, Jozef Pecár narodený 27.8.1923 v Strednom Čepeni, bol príslušníkom partizánskej brigády M. R. Štefánika, zahynul 14.9.1944 pri obci Priekopa, kde v lokalite na Rúbani nemecké jednotky zavraždili 11 ranených povstalcov, Jozef Poláš narodený 5.2.1909 v Strednom Čepeni bol od 21.8.1944 príslušníkom pešieho pluku 1 v Trnave, padol 26.9.1944, Ján Ridzi narodený 26.3.1896 v Dolnej Strede, bol príslušníkom partizánskej skupiny kpt. Sečánskeho, padol 9.9.1944 pri Šimonovanoch neďaleko Partizánskeho, Jozef Štefunko zahynul 21.9.1944 v Stratenej pri Dobšinej. Vojtech Vajdík tiež počas mobilizácie narukoval k trnavskej posádke a zahynul 6.9.1944,  Dalimir Žarnovický, narodený v Uhrovci v roku 1923 bol umučený 17. 12. 1944, je pochovaný v Seredi v skupinovom hrobe spolu s neznámym 15-ročným partizánom. Činnosť partizánov po vypuknutí SNP si žiaľ vyžiadala obete aj medzi civilnými občanmi Serede. 8. novembra 1944 o 19:40 hod. vyhodila nálož, položená partizánmi pod pravú koľajnicu na železničnom mostíku jednokoľajovej trate Jablonica - Brezová pod Bradlom v katastri obce Hradište pod Vrátnom, do vzduchu motorový vlak, pričom o život prišlo 6  cestujúcich, medzi nimi 46 ročný Ján Hričovský a 36 ročný Emil Bôžik zo Serede, 5 osôb bolo ťažko ranených a asi 10 ľahšie
     Nemecké okupačné jednotky, ktoré prezident Tiso pozval na potlačenie SNP, vstúpili do Serede 2. septembra a posádku bez boja odzbrojili. Tvoril ich štáb skupiny „Schill“, hlavné sily obrnenej skupiny „Rösser“, prápor „Teuteberg“, rota „Tantau“, rota „4.Kp.K“, rota „Lindtner“, čata „Pikowitz“ a čata „Hradischko“ pod velením SS-Untersturmführera. Jochena Polleho. Do rúk im padol neporušený všetok materiál v doplňovacom sklade jazdeckého priezvedného oddielu I,  ktorý čata „Hradischko“ strážila až do 5. septembra 1944, kedy ju vystriedala nemecká policajná jednotka.  
     Slovenská republika dlho zostávala nedotknutá vojnou, hoci sa na nej aktívne podieľala na strane hitlerovského Nemecka. Bombardéry prelietali nad jej územím už od roku 1942, no zameriavali sa na objekty na území Nemecka. V piatok 16. júna 1944 však vyslala 15. letecká armáda Spojených štátov amerických (15. USAAF) do vzduchu 169 bombardérov Boeing B-17 Flying Fortress a 489 bombardérov Consolidated B-24 Liberator, aby bombardovali rafinérie vo Viedni a Bratislave. Ochranu zabezpečovalo 112 stíhacích lietadiel P-38 Lightning, 136 P-51 Mustang a 42 P-47 Thunderbolt. Liberator B-24H s posádkou nadporučíka Paula E. Millera patriaci k 456. bombardovacej skupine zaostal za formáciou a dve nemecké lietadlá Messerschmitt Bf109 naň zaútočili. O 10:40 hod. lietadlo havarovalo dva kilometre na severozápad od obce Felsöszeli (dnes Horné Saliby) pri rieke Dudváh, pričom vyskočiť z neho sa podarilo iba 3 členom posádky, siedmi zahynuli. 27. augusta 1944 bombardovalo 351 bombardérov B-17 a B-24 rafinériu Blechhammer v Poľsku. Niekoľko vracajúcich sa bombardérov núdzovo odhodilo bomby na západným Slovenskom. Štyri bomby dopadli na zem pri Šulekove, tri explodovali severozápadne od Malženíc a dve pri Dvorníkoch. 14. októbra 1944 o 12:50 hod. preletel nad západným Slovenskom väčší počet lietadiel USAAF od severu na juh vo výške asi 5000 m. Zhodili 7 bômb na dvor Prílohy pri obci Brestovany a dvomi z nich poškodili železničnú trať. 7. a 14. októbra 1944 bombardovali lietadlá  USAAF železničnú stanicu v Nových Zámkoch, pričom na mesto zhodili približne 1000 bômb a zničili 40 rušňov s 1370 naloženými vagónmi. Po opakovanom nálete 14. marca 1945 boli Nové Zámky takmer zrovnané so zemou, zničených bolo 2023 domov.
     17. októbra 1944 boli prelety formácií 15. leteckej armády USAAF zaznamenané aj nad Sereďou, pričom 5 bômb dopadlo pri železnom moste cez Váh v Šintave. Most, ktorý mal byť cieľom Američanov, zostal nepoškodený, bomby však usmrtili Jána Takáča a sedemročného Paľka Nováka, zranili viacerých civilistov a zničili dvadsať domov. 19. novembra 1944 o 09:45 hod. napadli štyri americké stíhacie lietadlá guľometnou paľbou vojenský transport, ktorý vchádzal do železničnej stanice v Seredi smerom z Leopoldova. Poškodili dva rušne, niekoľko železničných vozňov a koľajnice, zapálili niekoľko železničných vozňov s osobnými a nákladnými automobilmi, pričom železničné vozne, v ktorých bola munícia, explodovali, usmrtili sedem koní. Zahynuli traja nemeckí vojaci a 17 bolo ťažko zranených. Nálet si našťastie nevyžiadal obete ani zranenia z radov civilného obyvateľstva. O hodinu neskôr 10:50 hod. priletela nad Sereď väčšia formácia bombardovacích a stíhacích lietadiel smerom z juhu a dve stíhacie lietadlá zaútočili na cukrovar, pričom zranili tri civilné osoby ťažko a jednu ľahko. Stíhacie lietadlá napadli aj nemecký vojenský transport medzi Sereďou a Gáňom a podarilo sa im poškodiť rušeň.
     22. februára 1945 o 14:20 hod. pristáli v Seredi po leteckom boji v oblasti Veszprému štyri nemecké lietadlá Messerschmidt Bf 109G z letiska Piešťany. Pri núdzovom pristávaní na brucho na neznámom letisku boli všetky štyri lietadlá poškodené. Jednalo sa zrejme o letisko na pozemku veľkostatkára J. Slezáka pri továrni Franck, na ktorom sa 24. júla 1938 uskutočnil veľký letecký deň. 14. marca 1945 mohli Seredčania pozorovať nad Galantou skupinu 69 bombardérov B-17 z 97. bombardovacej skupiny a 301. bombardovacej skupiny. Galanta bola určená ako počiatočný bod náletu na zoraďovaciu stanicu v Komárne, pri ktorom na cieľ dopadlo 193 ton bômb (v prvej vlne zhodila 362 kusov 250 kg bômb) až 14:28 hod. (v druhej vlne zhodila 409 kusov 250 kg bômb).  
     Región juhozápadného Slovenska oslobodzovali vojská Červenej armády v zostave 2. ukrajinského frontu na prelome marca a apríla 1945 v rámci Bratislavsko-brnianskej útočnej operácie, ktorá začala 25. marca a skončila 5. mája 1945. V zostave 27. gardovej tankovej brigády 7. gardovej armády bojoval proti aj rumunský 2. tankový pluk. 31. marca 1945 bol rozmiestnený pri Mladom háji a Hájskom, odtiaľ pokračoval do Diosegu (dnes Sládkovičovo) a zúčastnil sa na oslobodení Bratislavy. Sereď bola oslobodená 1. apríla 1945 jednotkami v podriadenosti 1. jazdeckej mechanizovanej skupiny pod velením generálporučíka Plijeva, ktoré svojím rýchlym postupom od Nitry a Galanty prekvapili jednotky nemeckej 8. armády aj napriek tomu, že ustupujúci Nemci zničili všetky mosty cez Váh. 1. gardová jazdecká mechanizovaná skupina pod velením generálporučíka Issu Aleksandroviča Plijeva, sa skladala zo 4. gardového jazdeckého zboru pod velením generálmajora Vasilija Sergejeviča Golovského (9. gardová jazdecká divízia, 10. gardová jazdecká divízia, 30. jazdecká divízia, 152. a 4. gardový stíhací protitankový delostrelecký pluk, 12. gardový mínometný pluk, 255. protilietadlový pluk a zborové zabezpečovacie útvary, zbor disponoval 15 tankami a 38 samohybnými delami) a 6. gardového jazdeckého zboru pod velením generálporučíka Sergeja Vladimíroviča Sokolova (8. gardová jazdecká divízia, 13. gardová jazdecká divízia, 8. ďalekovýchodná jazdecká divízia, 142. gardový stíhací protitankový delostrelecký pluk a zborové zabezpečovacie útvary, zbor disponoval 43 tankami a 19 samohybnými delami). V zostave skupiny bola 5. horská ženijná brigáda a 127. pontónová mostná brigáda. Skupina okrem toho prevzala do operačnej podriadenosti samostatnú protitankovú brigádu, dva gardové mínometné pluky a dva protilietadlové pluky. 5. letecká armáda pod velením generálplukovníka Sergeja Kondratieviča Gorjunova  vyčlenila na podporu bojovej činnosť skupiny 264. bitevnú leteckú divíziu plukovníka Klobukova a 331. gardovú stíhaciu leteckú divíziu plukovníka Taranenka zo zostavy 5. bitevného leteckého zboru pod velením generálmajora Nikolaja Petroviča Kamanina. Proti 2. ukrajinskému frontu stáli nemecké jednotky Skupiny armád Juh, ktorej velil generál pechoty Otto Wöhler. Jej súčasťou bola 8. armáda, ktorá sa skladala z XXIX. armádneho zboru, XXXXIII. armádneho zboru, LXXII. armádneho zboru, tankového zboru Feldherrnhalle II, a pod velením generála horských vojsk Hansa Kreysinga viedla ústupové boje na území Slovenska na sever od Dunaja. Leteckú podporu poskytovala 4. letecká flotila. Priestor medzi Nitrou a Sereďou bránil LXXII. armádny zbor pod velením generála pechoty Antona Grassera v zostave 153. divízia granátnikov (29.3.1945 veliteľské stanovište v Pate), 357. pešia divízia (29.3.1945 veliteľské stanovište v Ujlaku – dnes Veľké Zálužie), časti 182. pešej divízie (29.3.1945 v Ujlaku), 271. divízia ľudových granátnikov (29.3.1945 veliteľské stanovište v Oslanoch). Obranné postavenia proti postupujúcej Červenej armáde mali budovať aj slovenské jednotky Pracovného zboru národnej obrany a Hlinkovej gardy. Po vypuknutí  SNP  sa  prevažná  väčšina pracovných jednotiek rozpadla, ale koncom októbra 1944 slovenské Ministerstvo národnej obrany vykazovalo, že disponuje 13 pionierskymi stavebnými rotami po 300 mužov, pričom rota 23 bola vytvorená v Seredi. Z hľadiska pracovného nasadenia boli tieto roty podriadené nemeckému ženijnému štábu  (Pioniersonderstab). Koncom  roka  1944  začal  vznikať aj druhý poľný  prápor  Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, určený nielen na budovanie nemeckých  obranných  línií, ale aj nasadenie do bojov v priestore Sereď – Senec.   Jeho súčasťou bola rota Pribina (veliteľ Fabri), vytvorená v Seredi. Podľa hlásenia stavu z 19.3.1945 mala 88 príslušníkov.
     Najúdernejšiu silu 8. armády predstavoval tankový zbor Feldherrnhalle II, ktorý bol vytvorený pod velením generála tankových vojsk Ulricha Kleemanna v priestore Nové Zámky, Nitra, Sereď v prvých dňoch marca 1945. Jeho základ tvorila tanková divízia Feldherrnhalle 1 s veliteľstvom v Trnovci (veliteľ generálmajor Günther Pape) a tanková divízia Feldherrnhalle 2, vytvorená zo zvyškov 13. tankovej divízie s veliteľstvom vo Veľkom Záluží (veliteľ generálmajor Franz Bäke). Veliteľstvo zboru Feldherrnhalle bolo dislokované v Šuranoch. Do zostavy zboru patril aj 503. oddiel ťažkých tankov Tiger B, prezývaných Königstiger  (Kráľovský tiger), ktorý sa stiahol z predmostia v Nitre ako posledná bojujúca jednotka. 29. marca 1945 sa kvôli obnove bojaschopnosti tankov a oddychu presunul do Serede. Všetky nepojazdné tanky sa podarilo z Nitry odtiahnuť aj napriek nepretržitej delostreleckej paľbe a náletom lietadiel A-20 Boston sovietskej 218. bombardovacej leteckej divízie. 30. marca 1945 odišli najviac poškodené tanky vlakom na západ. 12 tigrov sa podarilo opraviť a 31. marca 1645 oddiel zaujal blokujúce postavenie pri kaštieli v Bábe. Sovietske útoky na jeho postavenie cez deň zlyhali, čo umožnilo väčšine ustupujúcich nemeckých jednotiek prejsť na západný breh Váhu. V noci 31. marca veliteľ kapitán Nordwin von Diest-Körber premiestnil oddiel do Hrnčiaroviec nad Párnou (vtedy Gerencsér).
     V Seredi obnovoval bojaschopnosť aj I. oddiel tankovej divízie Feldherrnhalle 1, ustupujúci smerom na severozápad, aby sa vyhol postupujúcim sovietskym jednotkám, ktoré prekonali rieku Nitra v Šuranoch a  postupovali smerom na Tvrdošovce. Využívajúc poľné cesty, aby sa vyhol prepadu, dosiahol ešte večer 29. marca Trnovec a nasledujúci deň zaujal postavenie na predmostí mosta cez Váh vo Veči na severovýchodnom okraji Šale. Popoludní sovietske vojská zaútočili a nemeckí ženisti vyhodili tento most do vzduchu ešte predtým, ako obrancovia prešli cez rieku. Oddiel musel hľadať inú cestu na sever a po celonočnom presune dosiahol 31. marca Sereď a prešiel na západný breh Váhu. Tu urobil krátku prestávku, keď čakal na dodávku pohonných hmôt. Po doplnení pohonných hmôt sa posádky tankov pripravili na opustenie Serede na severozápad smerom na Trnavu. 1. gardová jazdecká-mechanizovaná skupina mala za úlohu využiť prielom nemeckej obrany na úseku Starý Tekov - Žemliare, prudko rozvíjať útok na Sereď a na tretí deň operácie ovládnuť priestor Trnava - Senec.  V priebehu 31. marca prekročil 4. gardový jazdecký zbor pri Šali Váh, rozšíril predmostie, obkľúčil Galantu a 10. gardová jazdecká divízia ju do večera úplne oslobodila. 9. gardová jazdecká divízia (veliteľ plukovník Aleksander Petrovič Smirnov) oslobodila Takšoň (dnes Matúškovo). Zbor začal prenasledovať protivníka smerom na západ a severozápad a rýchlo postupoval smerom na Trnavu pričom zničil izolované ohniská odporu jednotiek 211., 711. a 46. pešej divízie, podporovaných útočnými delami 10. tankovej divízie. O 09:00 hod. 1. apríla už 10. gardová jazdecká divízia (veliteľ generálmajor Sergej Trofimovič Šmajlo) viedla boj na čiare Farkašín (dnes Vlčkovce), Majcichov. Zborový 152. stíhací protitankový pluk pod velením hrdinu Sovietskeho zväzu podplukovníka E. A. Kostyleva pred svitaním presunul tri batérie na predný okraj jazdeckých jednotiek a dva kilometre severne od Malého Hája zaujal dobre zamaskované palebné postavenia, aby mohol viesť priamu paľbu. Protivník viedol paľbu naslepo, ktorou nespôsobil škody aj napriek sústredeniu veľkého počtu techniky a materiálu v Malom Háji. Veliteľ 1. roty  I. oddielu tankového pluku Feldherrnhalle nadporučík Müller pri prieskume zistil, že sovietske vojská, prichádzajúce od Galanty, zablokovali cestu zo Serede do Trnavy a v prestrelke so sovietskymi vojakmi utrpel vážne poranenie. Veliteľ oddielu kapitán Mentor Loytved sa rozhodol preraziť. Tanky viedli paľbu a približovali sa k postaveniam sovietskych delostrelcov. Prvá spustila paľbu 5. batéria. Za mieridlá sa postavil veliteľ čaty gardový poručík Iľgov a prvou ranou zasiahol čelný tank protivníka, ktorý sa od prudkého úderu naklonil k okraju cesty a začal z neho stúpať hustý dym. V tanku zahynul veliteľ oddielu. Za ním vzplanul druhý tank, v ktorom zahynul veliteľ štábnej roty poručík Ernst Vootz. Nasledujúci granát trafil automobil s pohonnými hmotami. Dvom tankom sa podarilo preraziť, ale po niekoľkých minútach odletela jednému z nich po presnom zásahu veža, druhý mal roztrhnutý pás. Ďalšie dva tanky, ktorým sa podarilo preraziť, sa dostali pod paľbu 3. batérie. Posádky ostatných tankov sa snažili ujsť, opustiac svoje stroje.  Pustila sa za nimi veliteľská čata 5. batérie pod velením poručíka Petrova. Zmocnili sa štyroch nepoškodených tankov, štyroch tankistov zabili a troch zajali. V noci na 30.3.1945 bombardovala 312. nočná bombardovacia letecká divízia plukovníka Vasilija Pavloviča Čanpalova, vybavená dvojplošníkmi Polikarpov Po-2, živú silu a techniku nemeckých vojsk v Galante, Seredi a Trnave. V Seredi bol pri bombardovaní pozorovaný zásah 7 budov, 1 požiar a 1 silný výbuch. Po bombardovaní Serede v noci na 31.3.1945 bolo hlásené zničenie 4 automobilov a 1 požiar.   218. bombardovacia divízia bombardovala nemecké vojská presúvajúce sa po cestách do Serede a Trnavy. Bitevné lietadlá Il-2 od 5. bitevného leteckého zboru v priebehu 31. marca 1945 útočili pod prikrytím stíhačov 331. stíhacej leteckej divízie na nemecké jednotky pri Bábe, Seredi, Horných Salibách, Tomášikove a Sládkovičove a na stanicu v Trnave. 1. apríla 1945 napadal 5. bitevný letecký zbor ustupujúce vojská protivníka v miestach a na komunikáciách v oblasti Hlohovec, Jablonica, Senec.
     1. apríla okolo 3. hodiny ráno vyhodili ustupujúce nemecké vojská most spájajúci Sereď so Šintavou do vzduchu, preto hlavné sily 4. gardového jazdeckého zboru prenikli do Serede cez Dolnú Stredu od Galanty. Oslobodzovacie boje si vyžiadali nemalé obete. Známe sú mená 14 príslušníkov Červenej armády, ktorí zahynuli v Dolnej Strede: F. S. Bludorov, Ivan Fedorovič Bojko, Aleksandr Nikolajevič Burov, Petr Fedorovič Fadejev, Vasilij Fedorovič Jegorov, Iosip Konjurov, Petr Tichonovič Kopoľšec, Aleksandr P. Mažinlov, Petr A. Prakudik, Pavel Semenovič Prijma, Jakov Ivanovič Putečojev, Grigorij Michajlovič Sanin, Ivan Pavlovič Sizanov, Nikolaj Fedorovič Zajcev. V Šintave padol Uljan Nikitovič Veličko a Karšižan Artikov. Všetci boli po vojne pochovaní na bratislavskom Slavíne. Z materiálnej stránky spôsobil prechod frontu cez Sereď v porovnaní s inými mestami relatívne malé škody. Okrem mosta cez Váh bol poškodený nadjazd nad železnicou a hodnota škôd v cukrovare bola vyčíslená na 900 000 Kčs. Škody utrpel aj závod firmy Franck továreň na kávoviny a seredský kaštieľ, kam sa septembri 1944 nasťahovali príslušníci SS. Po oslobodení si v ňom Červená armáda zriadila poľnú nemocnicu. O zranených sovietskych vojakov sa starali  MUDr. V. Kratochvíľa a sestry Červeného kríža Mária Bukovská a Mária Hričovská, za čo im v mene zranených vojakov poďakoval gardový staršina Michal Teodosjevič Močalov (Pravda, 5. mája 1945). Žiaľ, došlo k značnému poškodeniu drevených častí zariadenia, parkiet a vzácnych kníh, ktoré použili na kúrenie. Aj stromy v parku použili obyvatelia Serede na kúrenie a stavbu mosta cez Váh. V auguste 1945 prepukla v okolí Trnavy a Serede epidémia brušného týfusu a v seredskom kaštieli bola umiestnená infekčná nemocnica (Pravda, 2. septembra 1945). Nie je bez zaujímavosti, že ešte 30. marca 1945 nariadili Nemci občanom v Dvorníkoch, Bojničkách, Šalgočke, Zemianskych a Pustých Sadoch, aby poskytli konské poťahy na odvoz tabaku zo sušiarne v Zemianskych Sadoch do Serede. Sušiareň plánovali vyhodiť do vzduchu. Ako uvádza kronika obce Zemianske Sady, k sušiarni prišlo 40 vozov, ale Rafael Kostka zo Zemianskych Sadov pozval Nemcov do pivnice, kde s nimi popíjal a tak nestihli sušiareň vyhodiť do vzduchu. Medzitým ju obyvateľstvo vyrabovalo.
     V noci z 2.4.1945 na 3.4.1945 postavila 127. pontónová mostná brigáda v Šintave pontónový most cez Váh a cez Sereď sa do priestoru rozmiestnenia Trnava, Hrnčiarovce, Zeleneč presunul 50. strelecký zbor pod velením generálmajora Nikolaja Tarjeloviča Tavartkiladzeho v zložení 6. strelecká divízia, 42. gardová strelecká divízia, ktorý bol od 28.3.1945 v zálohe 2. ukrajinského frontu. Ako posledný prešiel cez Váh v Seredi 7. mechanizovaný zbor pod velením generálmajora Fiodora Grigorieviča Katkova v zložení 16., 63., 64. mechanizovaná brigáda a 41. gardová tanková brigáda, pridelený 2. ukrajinskému frontu 5.4.1945 zo zálohy hlavného veliteľa, ktorý po vykonaní presunu 200 km z okolia Budapešti cez Nové Zámky, Šaľu a Sereď zaujal ráno 8.4.1945 priestor Trnavské Vinohrady, Ružindol, Biely Kostol, Zvončín, Suchá nad Parnou, Špačince pripravený viesť bojovú činnosť smerom na Brno. Seredčania mohli obdivovať pôsobivú silu, tvorenú 121 tankami T-34 a IS-122, 42 samohybnými delami kalibru 100 a 76 mm, 95 ťahanými delami, 152 mínometmi, 39 obrnenými automobilmi a 70 obrnenými transportérmi.
     Mesiac po oslobodení sa v Seredi uskutočnili prvé povojnové oslavy 1. mája. Slávnosť otvoril František Remenár, 10 000 zhromaždených oslovil František Kubač, ďalej sa prítomným prihovoril major Lehotský, J. Vajs, J. Kolenič a J. Kamenický. Na záver bol slávnostne zvolený Národný výbor v Seredi. (Pravda, 6.5.1945).
Udalosti 2. svetovej vojny v SerediUdalosti 2. svetovej vojny v SerediUdalosti 2. svetovej vojny v SerediUdalosti 2. svetovej vojny v Seredi