Po bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdy

Po bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdy

Udalosti a ľudia     Ondrej Urban    
Mrazivé dni na začiatku prvej dekády decembra 1805 poskytli obyvateľom trhového mestečka Szered nezvyčajné predstavenie. Medzi 11. a 13. decembrom 1805 sa mestom niesol dupot kopýt tisícok koní, na ktorých po krvavej bitke pri Slavkove, ktorá neskôr dostala prívlastok Bitka troch cisárov, tiahli na východ ruskí dragúni, husári a kozáci.  Celkový počet jazdcov, ktorí v januári 1805 prechádzali cez Sereď, pritom podľa rôznych zdrojov mohol dosiahnuť až 9000. V každom prípade to bolo úctyhodné číslo.
V auguste 1805  sa Rakúsko, Veľká Británia, Rusko, Švédsko a Neapolská republika spojili  v tzv. 3. koalíciu s cieľom spoločne bojovať proti Francúzsku pod vedením Napoleona Bonaparteho. Francúzom sa podarilo 20. októbra 1805 obkľúčiť pri Ulme 40 000 rakúskych vojakov pod velením rakúskeho podmaršala Karla Macka, ktorý sa vzdal. 13. novembra 1805 Francúzi vtiahli do Viedne. 24. novembra obsadilo 9000 Francúzov Bratislavu a jazdecké hliadky prenikli k Raabu (dnes Györ), Trnave a Trenčínu,  cez Holíč preniklo z Moravy na Záhorie okolo 400 jazdcov.  28. novembra dosiahol počet francúzskych vojsk III. armádneho zboru pod velením maršala Davouta v Bratislave 11 000 mužov, z toho asi 1000 jazdcov s jednou delostreleckou kolónou. Jazdecké jednotky III. armádneho zboru, ktorým velil brigádny generál Jean-Baptiste Viallanes, obsadili pred bitkou aj Sereď. 29. novembra si uhorský palatín arcivojvoda Jozef Habsburský, brat cisára Františka I., zapísal do denníka: „Kuriér od majora Büttnera hlásil, že 28. novembra bolo vidieť Francúzov pri Lanschitzi (dnes Bernolákovo), preto sa stiahol za Váh a pozoruje most v Seredi a prechod cez Váh pri Dlhej nad Váhom.“ Major barón Büttner, dôstojník Generálneho štábu rakúskej armády, bol poverený velením ochrannému kordónu okolo Bratislavy. 2. decembra hlásil, že Francúzi sú už v Seredi a Hlohovci, obsadili mosty, a preto zaujal nové postavenia za riekou Nitra, aby bol v spojení s Komárnom a mal voľnú ústupovú cestu. Spojená rusko-rakúska armáda v počte približne 90 000 mužov sa presunula na Moravu do priestoru západne od Slavkova a obsadila výšiny nad obcou Prace. Francúzske vojská disponovali asi 75 000 vojakmi. Hlavné sily spojencov pred svitaním 2. decembra 1805 zaútočili na slabšie pravé krídlo francúzskej bojovej zostavy. Napoleon ich však dočasným ústupom vlákal do pasce, početne slabšia francúzska armáda ich obkľúčila a on v , dosiahol svoje najslávnejšie víťazstvo. Francúzov stálo približne 9 000 padlých a ranených vojakov. Straty ruskej armády dosiahli vyše 20 000 a rakúskej takmer 6000 mužov, z čoho takmer 12 000 tvorili zajatci. Ruská armáda vykazovala aj stratu takmer 2400 koní. Hlavný veliteľ ruskej armády generál Michail Ilarionovič Kutuzov nariadil ústup hlavných síl ruskej armády k Hodonínu a cez Holíč do okolia Senice. Ústup maskoval generálporučík Pjotr Ivanovič Bagration, ktorého zbor tvoril pred bitkou predvoj ruskej armády. Bagration bojovou činnosťou a odrážaním francúzskych útokov predstieral, že kryje ústup ruských vojsk k Olomoucu a Těšínu, čím primäl Napoleona, aby poslal hlavné sily francúzskej armády do okolia Prostějova. Francúzi si neskoro uvedomili, že Rusi ustupujú cez Hodonín, a tí pred úplným zničením unikli cez rieku Moravu na Záhorie.
8. decembra 1805 bolo podpísané prímerie. Maršal Louis-Nicolas Davout, ktorý prenasledoval ustupujúce rusko-rakúske vojská, dostal rozkaz prerušiť bojovú činnosť. Vo francúzskych rukách zostalo Jihlavsko, Znojemsko, Brnensko a časť Olomoucka, pričom demarkačná línia viedla po pravom brehu rieky Morava, ale Bratislava pripadla Francúzom, ako aj Dolné a Horné Rakúsko, Tirolsko, Benátky, Korutánsko, Štajersko, Kraňsko, grófstvo Gorica, Istria, v Čechách Táborský kraj a celé územie na východ od cesty z Linza do Tábora. 27. decembra 1805 ráno podpísali predstavitelia Rakúska a Francúzska v bratislavskom Primaciálnom paláci mierovú zmluvu s platnosťou od 26. decembra, na základe ktorej prišla habsburská monarchia o 63 000 km2 územia a 3 milióny obyvateľov. Okrem toho bola povinná zaplatiť vojnové reparácie v hodnote 40 miliónov florénov.
Rakúsko sa zrieklo spojenectva s Ruskom a ruské vojská  mali opustiť v priebehu 15 dní Moravu a Uhorsko, Halič v priebehu mesiaca. Kvôli krádežiam, drancovaniu, rekviráciám a podpaľačstvu, ktorého sa v novembri 1805 na Morave dopúšťala vyhladovaná ruská armáda, panovali obavy, že ústup cez toto územie by mohol byť vzhľadom na nevôľu obyvateľstva nebezpečný. Pretože ruskú armádu neprestajne prenasledovali francúzske oddiely, požiadal ruský cár Alexander I. rakúskeho cisára, aby umožnil odchod vojsk cez územie Uhorského kráľovstva. Vypracovaním plánu presunu ruských vojsk poveril cisár František I. svojho brata – palatína arcivojvodu Jozefa. Na hraniciach Uhorského kráľovstva stála oslabená rozbitá, rozohnaná a morálne rozložená armáda bez bojového ducha, snažiaca sa zachrániť útekom. Palatín spočiatku uvažoval o presune vojenských útvarov severnou časťou Uhorska cez Myjavu, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Žilinu, Čadcu, Jablunkov a Těšín, čím by sa skrátil čas pochodu do Haliča, odkiaľ mohli ľahko dosiahnuť poľské územia Ruskej ríše. Touto trasou sa nakoniec presúvala iba cárska garda pod velením generálporučíka Alexeja Semjonoviča Kologrivova. Požiadal rakúskeho Františka I., aby ruskému cárovi zdôraznil, že v žiadnom prípade nesmie dôjsť k situácii, aká nastala na Morave, kde ruské vojská, ktoré zostali 3 dni bez proviantu prakticky rozorali jej časť.  Vojaci hladovali, rovnošaty mali v žalostnom stave, mnohí nemali čižmy a celkovo bol na nich smutný pohľad. Okrem toho boli mnohí z nich zranení a chorí. Aby mali čo jesť, kradli dobytok, rozoberali ploty na oheň, niektorí sa kvôli krádežiam skrývali v lesoch v okolí Senice. V obci Nádaš (dnes Trstín), ale aj  Mokrom Háji, Kátove, Prietržke a Vrádišti došlo k incidentom, ktoré rozhnevali miestne obyvateľstvo. Palatín 12. decembra 1805 odišiel do Holíča, kde sa nachádzal hlavný stan rakúskeho Generálneho štábu а na druhý deň požiadal o stretnutie s generálom Kutuzovom v Senici. Namiesto Kutuzova ho tam čakali generáli Peter Kirillovič Essen (1772–1844) a Peter Ivanovič Bagration. Tí palatínovi oznámili, že Kutuzov vydal najprísnejšie rozkazy, ktorými začal bojovať s nedisciplinovanosťou. Zakázal nižším hodnostiam vzďaľovať sa počas pochodu, obťažovať miestne obyvateľstvo, žiadať od vlastníkov čokoľvek navyše a prikazoval obsadzovať iba priestory, ktoré určoval rozpis. Dôstojníci boli povinní kontrolovať ubytovanie svojich podriadených a zaujímať sa u majiteľov, či sú s nimi spokojní. Presun ruskej armády bol organizovaný  po kolónach. Palatín ich zoznámil s novou pochodovou osou a priestormi zastávok na celej trase ruskej armády. Palatín tiež vymenoval podžupana Marmarošskej župy grófa Jozefa Hallera za komisára pre Horné Uhorsko a súčasne poslal do ostatných žúp pokyny, v ktorých určil, kto a v akej miere sa má podieľať na zásobovaní ruskej armády.
M. I. Kutuzov vydal 7. decembra (25. novembra podľa juliánskeho kalendára) 1805 vojskám ruskej armády rozkaz o organizácii pochodu z Holíča do okolia Senice, ktorý začal 8. decembra 1805. Na pochod vyrazilo okolo 54 000 ľudí. Piatim peším kolónam velili generálporučík Miloradovič, generálporučík Dochturov, generálporučík gróf Langeron, generálporučík knieža Bagration a generálporučík Essen, trom jazdeckým kolónam generálmajor Gižickij, generálporučík Šepelev (od 11. decembra generálmajor Čaplic) a generálmajor Vojnov. 9. decembra potom vydal  Kutuzov rozkazy o organizácii pochodu jednotlivých kolón cez Uhorsko a spôsobe udržiavania spojenia vo vojskách. 2. pešia kolóna mala vyraziť 11. decembra ako prvá a presúvať sa po osi Senica  - Trstín - Malženice – Rišňovce – Veľký Lapáš – Vráble, ktoré mala dosiahnuť 17. decembra. Odtiaľ pokračovala smerom na Balážske Ďarmoty (Balassagyarmat) – Tornaľu – Košice – Bardejov – Grab v Haliči. Pochod ostatných peších kolón zo Senice do Vrábel bol naplánovaný od 12. decembra do 18. – 20. decembra. 1. jazdecká kolóna (Kyrysnícky pluk telesnej stráže jeho veličenstva pod velením plukovníka grófa Vitteho,  Elizabetgradský husársky pluk pod velením plukovníka Lisaneviča, Charkovský dragúnsky pluk podplukovníka Juzefoviča, Pavlogradský husársky pluk plukovníka Pančulidzeva II., pluky donských kozákov vojskového staršinu Malachova, plukovníka Gordejeva a vojskového staršinu Kiseleva) vyrazila z Čáčova, 2. (Hulánsky pluk jeho výsosti cároviča pod velením generálmajora Meller-Zakomeľského, Sankt-Peterburgský dragúnsky pluk plukovníka Dechtereva, Tverský dragúnsky pluk podplukovníka Argamakova, Mariupoľský husársky pluk plukovníka Laskina, pluk donských kozákov vojskového staršinu Melentieva, podplukovnika Denisova, podplukovníka Chanženkova a podplukovníka Sysojeva) a 3. jazdecká kolóna (Černigovský dragúnsky pluk plukovníka Pančulidzeva, pluky donských kozákov vojskového staršinu Kirsanova a majora Andronova) z Prieval, pokračovali cez Trstín, Trnavu, Sereď,  Šoporňu, Dlhú nad Váhom, Veču, Trnovec nad Váhom, Dolný Jatov, Tvrdošovce, Dvory nad Žitavou, Vác, Hatvan, Járokszállás, Kál, Mezőkövesd, Emőd, Köröm, Szerencs, Olaszliszka, Tolcsva, Sátoraljaújhely, Slovenské Nové Mesto, Trebišov, Stropkov, Duklu a  Przemyśl v dnešnom Poľsku. Jazdecké kolóny sa mali presúvať približne dvojnásobne vyššou rýchlosť ako pešie kolóny, pričom 1. jazdecká kolóna mala 17. decembra dosiahnúť Trebišov, 2. 3. jazdecká kolóna 18. - 20. decembra. M. I. Kutuzov a jeho hlavný stan sa presúval z Holíča cez Senicu, Trnavu, 12. – 14. december strávil v Malženiciach, pokračoval cez Hlohovec, noc zo 16. na 17. decembra strávil v Rišňovciach, pokračoval cez Levice, Füzesgyarmat, Šahy, Mýtne Ludany, Lučenec, Rimavskú Sobotu, 1. – 5. januára 1806  strávil v Košiciach, 6. – 7. januára v Prešove a 10.  – 11. januára v Dukle.
13. decembra sa v Seredi zastavil palatín arcivojvoda Jozef s oddielom husárov. Ako uviedol vo svojom denníku, 11. decembra stretol medzi Trnavou a Trstínom 2. kolónu ruskej jazdy, pluk cárovnej (Elizabetgradský husársky pluk) pochodoval veľmi neorganizovane, ale v Seredi sa s potešením sa dozvedel, že Rusi sa správajú veľmi dobre a tamojšia šľachta vzala ich zásobovanie a čiastočne aj ubytovanie na seba. O tom, že ruské vojská sa počas presunu cez Uhorsko všade stretávali so srdečným prijatím, ktoré značne uľahčilo pochod v čase prichádzajúcich mrazov sa zmieňuje aj Krátka história 46. dragúnskeho pluku imperátora Alexandra III., vydaná v roku 1899.
Bratislavský mier však netrval dlho. Rusko sa k nemu nepripojilo vôbec a Rakúsko začalo ďalšiu vojnu s Francúzskom v roku 1809, v ktorej znova utrpelo porážku v bitkách pri Wagrame a Znojme a 14. októbra 1809 bolo nútené v Schönbrunne podpísať ďalšiu mierovú zmluvu s tvrdými podmienkami.      
 
Pramene:
Historická revue č. 3-2015, str. 18 - 21 Vo víre napoleonských vojen/Historie a vojenství 1-1956 Kutuzovove tazeni na Moravu 1805/Osprey - Campaign 002 - Austerlitz 1805: Battle Of The Three Emperors/Osprey - Campaign 101 - Austerlitz 1805: The fate of empires/Historické rozhľady - Prechod ruských vojsk územím dnešného Slovenska po bitke pri Slavkove, Bratislava, 2018/Domanovszky Sándor: József nádor iratai II. 1805-1807, Budapest, 1929/Louis Nicolas Davout - Correspondance du maréchal Davout, prince d'Eckmühl (1801 - 1815), E. Plon, Nourrit et cie., Paris, 1885/comte Mathieu Dumas - Précis des événemens militaires: Campagne de 1805, Treuttel et Würtz, 1822/W. Müller - Relation Of The Operations And Battles Of The Austrian And French Armies, In The Year 1809 And A Detailed Account Of The Battle Of Austerlitz, London, 1810/В.Г.Гаврилов - Движение русских войск по территории Австро-Венгрии в 1805 году/Институт славяноведения РАН - Российская империя и монархия Габсбургов в Наполеоновских войнах - взгляд из Венгрии, Санкт-Петербург, 2014/Мартынов/А. И. - Краткая история 46-го Драгунского Переяславского Императора Александра III полка, Санкт-Петербург, 1899/О. В. Соколов. Д. Пучков - Битва трех императоров Наполеон Россия и Европа 1799 – 1805 гг, Санкт-Петербург, 2019/М. И. Кутузов. Сборник документов. Том II, Воениздат, Москва, 1951/А. И. Cапожников - Войско Донское в наполеоновских войнах кампании 1805–1807 гг. Санкт-Петербург, 2008
Obrázky: Wikipédia
Po bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdyPo bitke pri Slavkove v decembri 1805 mohli Seredčania obdivovať výkvet ruskej jazdy