Ad: Pocitová mapa Serede (SN 9. 10. 2019)

Udalosti a ľudia     Pavol Ištok    
Zaujali ma slová Ing. arch. Kráľa: „Nemusí byť všetko iba racionálne. Nie je žiadna hanba mať pocit, pozitívny alebo negatívny a som rád, že Seredčania našli odvahu nám svoje pocity zo Serede odovzdať“. O význame a obsahu akcie a o aktívnom prístupe ľudí sa vyjadril vlastným slovami, s úctou a obdivom, pozitívne ľudsky, zrozumiteľne a motivačne.
Na strane druhej je od tohto svetelné roky vzdialený demotivačný a trápny „komentár“ pána zástupcu primátora mesta Sereď. Očakával som, že za prejav občianskej angažovanosti, prejavenia pocitu, postoja, názoru a ponúknutie pomocnej ruky mestu, sa v prvom rade uveriteľne, slušne a úctivo poďakuje a ocení ich aktivitu. Povie ako ďalej, čo s tým bude mesto robiť, ako to využije pre spoločné dobro a prospech, aby sa negatíva života ako iniciácie pocitov a „pocitov" neťahali s nami donevidím, s prepáčením, ako sopeľ na rukáve...
Viem, sme v Seredi. Predstavitelia mesta by si ani tu nemali otierať ústa a topánky o obyvateľov a „zjazdiť“ ich, keď títo prejavia vlastný pocit, názor a slobodnú vôľu. To pochopiteľne nekorešponduje s ich, s prepáčením, „zdravým rozumom". Asi ich štve, keď ľudia vnímajú veci a vzťahy, majú vlastný názor, rozmýšľajú a vedia čosi zorganizovať!
Pán zástupca primátora iba opajcol pre verejnosť bezvýznamné slová iných. Opisovať Ústavu a wikipédiu vie už aj ten domotaný precceda!
Pocitová mapa je výborný nápad s potenciálom pre verejnú diskusiu, ktorú, žiaľ, „mesto“ vytrvalo ignoruje. Je to verejne inšpiratívny počin pre našich zástupcov, ktorí od samej „dobroty“(?) vypísali zbierku na obnovu kaštieľa a súčasne aj OVS(!) (aj) so zdôvodnením „Chceme zistiť, aký je záujem ľudí o to, aby sme kaštieľ zrekonštruovali“ (mynitra.sme.sk, 16.04.2019). Prečo to doposiaľ nevedeli, to neprezradili. Aj ďalší klenot: „Nikto si nechce uvedomiť, že všetky peniaze, ktoré do kaštieľa dávame, idú z daní ľudí...“ som vyhodnotil ako nepochopenie ich profesionálnej zodpovednosti, zosmiešnenie seba samých a najmä ako drzý výsmech ľuďom. Spýtal som sa, „či nás chce presvedčiť, že si vlastné platy a celú prevádzku mesta Sereď platia zo svojho?“ A reakcia? Uhádli ste... Za profesionálne platy neotesaná amatérčina.
Dlhé roky poslancovať, hlavnekontrolovať a štatutárovať a takéto nič a o ničom... Poznamenal som, že „Výsledok zbierky totiž nebude o ochote a štedrosti ľudí. Bude to fiasko a iba doklad o vašej „schopnosti“ vysvetľovať, diskutovať, agitovať,..“ a o „úprimnom“ záujme problém riešiť.“  Dokazujú iba to, že s kaštieľom nechcú robiť nič a nechajú ho, nech si ide...
Teraz naši ctihodní dostali zadarmo autentické názorové spektrum verejnosti, po ktorom tak (akože veľmi) volali. Som zvedavý, ako s tým naložia napr. vo vzťahu ku kaštieľu. Myslím si, že pôjdu „na Haščáka“. Pán zástupca primátora si trúfol iba vyjaviť svoj(?) „postoj“ k Hutníku a k Milexu. Zadymil to odvolávaním sa na niečo, o čom Pocitová mapa nebola... Majetok iných, sa dá riešiť inokedy a inak. Ak nie je zorientovaný, tam dolu cez dvor, je stavebný úrad a „na meste“ majú aj niekoľko absolventov práva...
Kaštieľ je majetok mesta, teda všetkých nás. A na túto najfrekventovanejšiu tému Pocitovej mapy ani nezaťal a hanblivo sa jej vyhol! Zabudol, či šéf...? Akurát si tak trápne pofrflal a pre istotu hneď aj urazil, zosmiešnil a kopol si do respondentov. A ako vždy, nepovedal nič konštruktívne!
Každý z respondentov sa v skutočnosti prejavil oveľa angažovanejšie ako on. Má pocit, že keď ironizuje a uráža iných s iným názorom a postojmi, že sa stane slobodnejším? Tých „jetrebistov“ si naozaj mohol odpustiť, to bola obyčajná nevychovanosť. Prečo stále nechápu, že nie my, ale oni sú našimi služobníkmi, že nie oni nás, ale my ich s očakávaniami volíme?!  
A k jeho slovám „Aj ja mám zlý pocit z menovaných problémov. Nehmotný negatívny pocit na uskutočnenie zmeny žiaľ nestačí“... poznamenávam iba „hmhm“! A on je vraj štatutár samosprávy! A to iba takto beztvaro? Návrhov riešení po rokoch plateného mestského funkcionárčenia má mať plné skrine...
Ozaj, ako jednoslovne nazývať ľudí, ktorí stále opakujú ako „... sa to nedá...“?