170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849

170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849

Udalosti a ľudia     Ondrej Urban    
Poloha na brehu Váhu na spojnici Trnavy s Nitrou oddávna predurčuje Sereď, aby sa tu odohrávali udalosti, ktoré ovplyvňovali výsledky vojen. Aj pred 170 rokmi, v júni 1849 sa v okolí Serede odohrala bitka, ktorá znamenala obrat vo vývoji vojny medzi cisárskym Rakúskom a maďarskými povstaleckými silami, donútenými k ústupu až do ich úplnej porážky.  
V januári 1848 začal v Taliansku revolučný pohyb, ktorý zasiahol celú Európu. Revolúcia sa rozšírila aj do Rakúsko-Uhorska, 13. marca prepuklo povstanie vo Viedni a 15. marca v Pešti. 17. marca uznal rakúsko-uhorský cisár uhorskú vládu na čele s Ľudovítom Kossuthom a 18. marca bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Do októbra 1848 prerástla revolúcia do vojny za oslobodenie Uhorska spod nadvlády rakúskych Habsburgovcov. Nová uhorská vláda však nemala záujem poskytnúť národnostné práva nemaďarským národnostiam v Uhorsku, a tak musela od júna 1848 viesť vojnu proti Srbom, Chorvátom, Rumunom, Rusínom, sedmohradským Sasom. Do bojov s maďarskými povstalcami sa zapojili aj slovenské dobrovoľnícke zbory organizované Ľudovítom Štúrom, Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom. Vojenské úspechy počas sa prikláňali striedavo od jednej bojujúcej strany k druhej. Po sérii porážok maďarských povstalcov a obsadení Budína a Pešti 5. januára 1849 bol veliteľom maďarskej Hlavnej armády menovaný generál Artúr Görgei a porážky utrpeli cisárske vojská. 24. apríla boli Budín a Pešť opäť obsadené maďarskými vojskami pod velením generála Lajosa Aulicha  a velenie cisárskych vojsk operujúcich v Uhorsku a Sedmohradsku prevzal maršal barón Franz Ludwig von Welden, ktorý ochorel a po ňom bol od 30. mája vymenovaný maršal slobodný pán Julius Jakob von Haynau.
Návšteva cisára Františka Jozefa v Seredi 
17. apríla 1849 prekročili dva armádne zbory pod velením generálov Juraja (Györgya) Klapku a Jovana (Janosa) Damjaniča s 25 000 mužmi Hron pri Kalnej nad Hronom, aby ukončili obliehanie Komárna, pričom 1. armádny zbor pod velením generálmajora Józsefa Nagy-Sandora sa mal zmocniť prechodov cez Váh pri Hlohovci a Šintave. Maršal Haynau sa rozhodol tieto prechody pevne držať a ovládať pravý breh Váhu, pripútať protivníka k Váhu a vyvolať v ňom klamný dojem, že zamýšľa ofenzívu rakúskej armády na ľavom brehu Dunaja, počkať do príchodu ruskej divízie generálporučíka Panjutina a preniesť operácie na pravý breh Dunaja, kde je priaznivejší terén. Nariadil preskupenie vojsk, pričom armádu rozdelil do štyroch armádnych zborov. Do 27. apríla 1849 sa Rakúšania stiahli za Váh. Armádne zbory, rozvinuté s ofenzívnym zámerom sa sústredili medzi Bratislavou a Trnavou. Do Serede sa 3. mája presunul zo Šale cisársky a kráľovský peší pluk Oskara II. Friedricha, kráľa Švédska a Nórska, č. 10. Hneď po príchode bol 2. prápor s oddielom strelcov a polovicou batérie šesťlibrových diel vyslaný do Dolnej Stredy, kde jeden oddiel maďarských povstaleckých vojsk práve prekročil Váh. Po prudkom boji ich zatlačil naspäť za Váh, pričom získal 13 zajatcov. 1. prápor zostal v Seredi. 4. prápor večer zaujal predsunuté postavenia pri Váhu. V priebehu prvej dekády mája Maďari niekoľkokrát ostreľovali Sereď a Dolnú Stredu z diel na svojom brehu Váhu, pričom zapálili niekoľko domov. 7. mája navštívil Sereď cisár František Jozef I. a v Dolnej Strede vykonal slávnostnú prehliadku vojsk pešieho pluku č. 10.
Bitka pri Seredi 9. júna 1849.
Na začiatku júna sa rozmiestnila v Seredi brigáda pod velením generálmajora Franza Perina Edlera von Wogenburg v rámci divízie generálmajora baróna Antona von Herzingera zo zostavy IV. armádneho zboru podmaršála baróna Ludwig Wohlgemutha. Tvorili ju tri prápory granátnikov pod velením podplukovníkov slobodného pána Rudolfa von Koudelku, baróna Heinricha von Trenka a slobodného pána Imricha Pászthoryho z Felsö-Pászthor, pešia batéria šesťlibrových diel č. 19 a jeden oddiel z kyrysníckeho pluku arcivojvodu Karola. Štvrtý prápor granátnikov pod velením podplukovníka Josepha Rattaya sa k nej pripojil 5. júna. Úlohou brigády bolo zabrániť Maďarom v prechode cez Váh. Predsunuté postavenia brigády tvorili oblúk po obidvoch stranách Nitrianskej cesty opierajúc sa o ľavý breh Váhu, kryjúc Šintavu a most cez Váh. Niekoľko stoviek krokov od mosta boli na obidvoch stranách cesty opevnené postavenia so štyrmi dvanásťlibrovými kanónmi na pravej strane a dvomi desaťlibrovými kanónmi na ľavej strane. Predsunuté postavenia pri Pate a Šintave obsadil prápor podplukovníka Koudelku, v Dolnej Strede sa rozmiestnil prápor podplukovníka Rattaya. 8. júna poobede sa I. armádny zbor generálmajora Józsefa Nagy-Sandora sústredil v priestore Mojmírovce - Močenok a 9. júna pred svitaním vyrazil smerom na Šintavu. Prvý sled tvorila divízia plukovníka baróna Jánosa Mariassyho s 5 honvédskymi prápormi, 8 jazdeckými eskadrami a 17 delami. Medzi piatou a šiestou hodinou ráno dosiahla Hájske a vyslala prieskum smerom k Pate a Šoporni. Keďže rakúske jednotky v predsunutých postaveniach sa odtiaľ stiahli, postúpil jeden oddiel do Paty a druhý do Šoporne s rozkazom postupovať ďalej k Váhu a zaútočiť na predmostie v Šintave. Opevnenie predmostia v Šintave ešte nebolo dokončené, a tak sa Koudelkov prápor stiahol po pontónovom moste do Serede, časť mosta sa podarilo rozobrať a preniesť do Serede a zvyšok zapálili. Brigáda generálmajora Perina zaujala pozície na pravom brehu Váhu, aby bránila protivníkovi v jeho prekonaní.  O 9. hodine ráno sa začala delostrelecká prestrelka, ktorá trvala do 3. hodiny poobede, ale keď všetky pokusy maďarských jednotiek o prekonanie rieky zlyhali vďaka účinnej paľbe rakúskych diel, stiahli sa do Paty a v Šintave zostali iba slabé predsunuté jednotky.
Útok na Šintavu 15. júna 1849.
12. júna v noci dokončili ženisti z cisárskeho ženijného pluku most cez Váh a Pászthoryho prápor do rána obsadil Šintavu. 15. júna Maďari zaujali so 6 honvédskymi prápormi, niekoľkými eskadrónami jazdy a 2 batériami výhodné pozície na výšinách pri Šintave a po prudkom ostreľovaní predmostia vyrazili do útoku. Generálmajor Perin poslal prápor podplukovníka Trenka, aby posilnil líniu pozdĺž Váhu, Koudelkov prápor si nechal v zálohe na pravom brehu Váhu. Rozpútal sa ostrý boj proti presile, ale dva prápory nedokázali udržať postavenia. Vtedy dostal podplukovník Koudelka rozkaz vrátiť sa na ľavý breh rieky a zapojiť sa do boja. Jedna rota prenikla do Šintavy vpravo od mosta a bodákovým útokom vytlačila útočiace jednotky z osady. Druhá rota sa kryla vysokým porastom viniča pri Vinohradoch nad Váhom a zaútočila na pravé krídlo protivníka a tiež ho zatlačila naspäť. Tretia rota na čele s podplukovníkom Koudelkom a kapitánom Wieserom zaútočila priamo na vybudované opevnenia Maďarov a vyhnala z nich obrancov. Maďarské jednotky boli nútené ustúpiť k Pate a Koudelkov prápor zaujal pôvodné pozície. Straty brigády generálmajora Perina činili 9 mŕtvych a 40 zranených. Podobné pokusy o prekročenie Váhu odrazila brigáda 17. a 18. júna vyslaním práporu podplukovníka Koudelku do Kráľovej nad Váhom a Váhoviec, kam boli vyslaní granátnici podplukovníka Rattaya. Ďalšia porážka, ktorú utrpeli maďarské vojská 21. júna pri Tešedíkove, znamenala definitívny obrat vo vojne v prospech Rakúšanov. Ku konečnej porážke maďarských povstalcov rozhodujúcou mierou prispel vstup 200 000 ruských vojakov do vojny na strane rakúskej cisárskej armády.  Podľa odhadu Gastona Bodarta v jeho diele Losses of life in modern wars, Austria-Hungary; France  si vojna vyžiadala na strane rakúskych vojsk 16 600 padlých a zranených, z toho 548 dôstojníkov, okrem toho 1000 dôstojníkov a 40 000 príslušníkov mužstva zomrelo v dôsledku epidémií cholery, úplavice a ďalších chorôb. Údaje o stratách na maďarskej strane kolíšu od 24 000 do 50 000. Ruský intervenčný zbor utrpel straty 708 padlých, 2447 zranených, z nich 278 podľahlo zraneniu a 10 885 chorobám, z toho 7788 cholere. Slováci mali okrem slovenského dobrovoľníckeho zboru početné zastúpenie aj v obidvoch bojujúcich armádach, preto je zložité určiť reálny počet obetí slovenskej národnosti.
Plukovník Anton Ghyczy zo Serede
K Seredi sa z tejto pohnutej doby viaže aj tragický príbeh Antona Ghyczyho de Gécz et Assa-Ablancz-Kürth, ktorý sa narodil v Seredi v roku 1804 a v roku 1822 bol odvedený ako privátny kadet k pešiemu pluku cára Alexandra č. 2. O tri roky neskôr bol vymenovaný za podporučíka v maďarskej Čestnej garde, v roku 1830 bol povýšený na nadporučíka v hulánskom pluku kniežaťa Schwarzenberga č. 2, v roku 1831 na kapitán-poručíka v 58. pešom pluku arcivojvodu Štefana, v roku 1836 na kapitána a v roku 1843 na majora. Ešte v tom istom roku bol prevelený do 15. haličského pešieho pluku baróna slobodného pána Antona Bertolettiho a v roku 1844 prevzal velenie práporu granátnikov. V roku 1846 prevelený do 34. pešiemu pluku princa regenta pruského, kde bol povýšený na podplukovníka a 24. apríla prevzal velenie 1. práporu. 15. mája 1848 bol povýšený na plukovníka a prevzal velenie pluku po plukovníkovi kniežati Eduardovi von Liechtenstein, ktorý bol povýšený na generálmajora. Pluk bol dislokovaný v Ľvove v Haliči. Po prevzatí funkcie niekoľkokrát žiadal, aby bol pluk nasadený do bojov v Taliansku. Plukovník Anton von Ghyczy de Gécz et Assa-Ablancz-Kürth spáchal samovraždu 1. augusta 1848, potom ako dostal rozkaz presunúť sa s plukom sa do Uhorska.
 
Pramene:
Julius Stanka - Geschichte des K. Und K. Infanterie-regimentes Erzherzog Carl NR. 3, Wien, 1894
Gustav Ritter Amon von Treuenfest - Geschichte des k.k. Infanterie-Regimentes Hoch- und Deutschmeister Nr. 4, Wien, 1879
Geschichte des k. k. Infanterie-Regimentes Oskar II. Friedrich König von Schweden und Norwegen Nr. 10, Wien, 1888
Julius Kreipner - Geschichte des K. und K. Infanterie-Regimentes Nr. 34 für immerwährende Zeiten Wilhelm I. Deutscher Kaiser und König von Preussen 1733-1900, Kaschau (Košice), 1900
Albert Freiherrn Pillersdorf - Das 57. Infanterie-Regiment Fürst Jablonowski und die Kriege seiner Zeit, Wien, 1857
Wilhelm Brinner - Geschichte des K. u. K. Pionnier-Regimentes, Wien, 1878
Anatole Wacquant - Die ungarische Donau-armee 1848-49, Breslau (Vroclav), 1900
Artúr Görgei - My Life and Acts in Hungary in the Years 1848 and 1849, Londýn, 1852
György Klapka - Memoiren April bis October 1849, Leipzig, 1850
170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849170. výročie bitky pri Seredi v roku 1849